Minulosť si ťa nájde - Štvrtá - Piata kapitola

Pripravoval som v pokoji raňajky u Charlieho a Belly, kým sa Charlie vráti z obchodu. Hneď ráno mi oznámil, že nemajú rožky, preto sa vybral ich kúpiť. Dal mi presné inštrukcie, čo má Bella rada a dovolil mi to pripraviť. Síce som jesť vôbec nepotreboval a ľudské jedlo pre mňa chutilo ako vzduch, keď sa nadýchnem. Necítil som nič, akoby som žul naprázdno, ale pre ľudí som bol menej nápadný. To však neznamenalo, že som nevedel variť. Za tie roky som sa živil aj ako kuchár, čiže sa na mňa voľačo nalepilo.

Musím povedať, že za tú chvíľu, ktorú som tu bol, za tých pár hodín, som si tu pripadal ako doma. Charlie bol skvelý, nikdy by som nebol povedal, že si s nejakým človekom takto sadnem. Nemal som nič proti ľudom, ale dlho boli pre mňa iba potravou, toto bola naozaj príjemná zmena. S Charliem sme sa rozprávali dlho do noci, on hovoril a ja som počúval. Hovoril len o Belle, ale mne to vôbec nevadilo, rád som počúval o nej a jej nešikovnosti. Okolo druhej ráno Charlie od únavy zaspal a ja som strážil Bellin spánok. Sedel som pred jej dverami, nedovolil som si vojsť dnu. Chcel som byť pri nej, zakaždým, keď chúďatko vykríklo zo sna, keď plakala, som tam chcel vtrhnúť a utešiť ju. Túžil som ju držal pevne v náručí a chlácholiť ju, že všetko bude dobré.

Trpela a ja som trpel s ňou. Keď plakala, chcel som plakať s ňou. Ako rád by som jej pomohol, vyčaroval úsmev na tvári. Celú noc som premýšľal nad tým, ako je možné, že sa tak veľmi podobá na Elizabeth, ale pritom z rozprávania Charlieho som pochopil, že je úplne iná. Bella bola nesebecká, pre druhého by sa vraj rozkrájala, len aby mu pomohla. Bola opakom Elizabeth. O to viac som ju túžil spoznať a dúfal som, že mi to snáď niekedy dovolí.

„Krucinál,“ zaklial som, keď som vďaka svojej hlúpej nepozornosti narobil hluk. Nešikovne som rozbil šálku, ktorá bola položená na kraji kuchynskej linky. Vedel som, že to musela počuť, pretože pred nedávnom vyšla zo sprchy. Dával som na ňu pozor, i keď z diaľky a ani o tom nevedela. Nerozumel som tomu, čo sa vo mne odohráva. Za celé desaťročia som necítil to, čo cítim teraz. Mám pocit, akoby moje srdce chcelo začať biť. To však bolo nemožné v mojom prípade, ten sval sa nikdy nepreberie k životu.

Bella otvorila dvere a ja som počul jej zrýchlený dych. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude, ako divoko bilo na poplach. Vystrašil som ju a mal som sto chutí si vynadať do hlupákov. Načúval som jemnému našľapovaniu. Doslovne som si dokázal predstaviť, ako svojimi bosými prstami opatrne našľapuje, aby som ju nemohol začuť. Jej bosé nohy kráčali opatrne, ale pre moje uši dosť hlasno. Nedopomáhal jej ani fakt, že staré drevené podlahy v tomto dome vŕzgali. Musel som sa pousmiať, už len malá nepatrná chvíľka ma delila od toho, aby som sa pozrel do jej nádhernej tváre. Túžil som sa otočiť a pozdraviť ju, ale nechcel som ju ešte viac vyľakať.

Ak by som vedel, čo bude nasledovať, otočil by som sa. Celou svojou silou má ta mrška ovalila panvicou po hlavou. Zviezol som sa na zem a predstieral, že som v bezvedomí a v duchu som si želal, aby Charlie prišiel čím skôr. Mohol som čakať, že to dopadne podobne, keďže sa jej vôbec nezmienil, že som tu. Neprekážalo mi hrať túto hru, vadilo mi iba to, že som sa nemohol na ňu dívať. Keď mi začala ruky priväzovať o rúčku šporáku, skoro som sa neudržal a začal sa smiať. Bola taká rozkošná, keď si myslela, že toto by ma udržalo. Ale bod pre ňu za vynaliezavosť. Potom niekam odbehla, určite chcela volať Charliemu, ale to bolo zbytočné, pretože som začul pneumatiky jeho auta.

Hneď, ako prekročil prah domu, sa na neho vrhla Bella so slovami, že v ich dome je zlodej. Charlie vôbec nechápal, o čom hovorí, ale keď som začul, že vošli do kuchyne a on priskočil ku mne, došlo mu. Bolo mi ľúto, že som nemohol vidieť jeho prekvapenú tvár, keď ma tam uvidel priviazaného. Charlie sa ma okamžite pokúsil prebrať a svojej dcére začal vyčítať, čo urobila.

„Bella, ty netušíš, čo si urobila? Zhrň si to ešte raz. Chlapec v mojom oblečení stojí a varí, myslíš, že ti chcel ublížiť?“ spýtal sa jej Charlie. V jeho hlase som počul, že sa trochu hnevá, ale tiež mal v hlase pobavenosť. Určite bol na svoju dcéru hrdý, že túto situáciu zvládla na jednotku. „Bells, tento mladík ťa včera priniesol domov, zachránil ťa. Už tomu chápeš?“ Bella zalapala po dychu, musela byť prekvapená. Určite si nepamätala, ako sa dostala domov.

„Tony, chlapče, preber sa,“ žiadal ma Charlie a asi ma pritom aj trochu fackal. Necítil som to, cítil som teplo jeho ruky na mojej tvári. Pomaly som začal otvárať oči a automaticky som rukou nahmatal, akože, boľavé miesto, kde som dostal ranu. „Si v poriadku? Ospravedlňujem sa za správanie mojej dcéry. Je to všetko moja vina, nepovedal som jej, že si tu,“ ospravedlňoval sa mi a ja som iba prikývol. Na viac som sa nezmohol, pretože keď som otvoril oči, zrak mi padol na najkrajšiu ženu v mojej existencii. Bože, tá je nádherná.Našepkával mi nejaký hlas v mojej hlave a mal úplnú pravdu.

Bella stála iba v bielej osuške. Nemala na sebe nič viac iba osušku obmotanú okolo svojho dokonalého štíhleho tela. Vlasy mala ešte mokré, nepatrné kvapky vody jej stekali k dekoltu a ja som mal čo robiť, aby mi nevytiekli sliny. Bola štíhla, ale nie vychudnutá, mala nádhernú bielu pokožku, ktorá sa mohla rovnať tej mojej. A to najkrajšie, čo na nej bolo, bol jej rumenec v tvári. Červenala sa, hanbila sa. Prezrádzali ju jej prsty na nohách, ktoré prepletala a krížila sem – tam. Ruky mala za chrbtom a hlavu mierne sklonenú k zemi. Musel som sa pousmiať.

„To je v poriadku, netreba sa ospravedlňovať, Charlie. Vystrašil som ju, som pre ňu predsa neznámy. A zas sa také nič hrozné nestalo. Moja hlava je v poriadku, i keď musím povedať, že má poriadnu ranu,“ zasmial som sa, aby som uvoľnil atmosféru.

„Veď je to moja dcéra, musí mať, po oteckovi,“ zasmial sa Charlie a potom sa otočil na Bellu. „Bells, dovoľ mi, aby som ti predstavil Tonyho. Tony je, ehm... Priviedol ťa včera domov a je to syn mojich známych. Bude tu s nami pár dní, kým jeho rodičia nepricestujú. Nevadí ti to?“ Počúval som a premýšľal, prečo jej klamal. Prečo jej povedal, že som synom jeho známych?

„Aha... Nie, nevadí, pokojne nech tu ostane. Len neviem, prečo si mi o tom nepovedal skôr,“ vytkla otcovi a potom sa otočil na mňa. „Som Bella, teší ma,“ šepla. Chcel som jej podať ruku, ale keď som uvidel jej vystrašený pohľad, stiahol som ju späť. Nechcel som ju poľakať, opäť. Moje druhé meno bude hlupák. „A prepáč, že som ťa udrela a tiež priviazala,“ dodala rýchlo.

„Teší ma, som Edward. Nič sa nestalo, naozaj,“ ubezpečoval som ju a ona si ma zvláštne premerala.

„Tak Tony alebo Edward?“

„Tony.“

„Edward.“

S Charliem sme sa ozvali naraz a Bella si založila ruky v bok a kmitala očami z jedného na druhého.

„Volám sa Edward Anthony Masen, Charlie mi hovorí skrátene Tony. Môžeš mi hovoriť, ako len chceš,“ vysvetlil som jej a ona si ruky zložila k sebe a potom sa otočila zase na otca.

„A prečo som o jeho prítomnosti nevedela skôr?“ spýtala sa opäť a ja som videl, že sa asi Charliemu asi nedarí nič vymyslieť.

„Pricestoval som iba včera. Pôvodne som sa ubytoval v hoteli, a keď som sa šiel prejsť mestom, aby som to tu trochu spoznal, našiel som...“ Odmlčal som sa a sklonil hlavu. Nechcel som to rozoberať, všetci sme vedeli, čo som chcel povedať.

 „A potom mi Charlie povedal, aby som ostal tu. Nebudem tu dlho, ja tu vlastne nemusím byť, ale tvoj otec je naozaj tvrdohlavý. Neviem, či si si to všimla, ale keď niečo povie, stojí si pevne za tým,“ nadhodil som a dúfal, že sa Charlie nenahnevá. Zasmial sa iba a ona prikývla.

„Dobre. Oci, potrebujem si niečo neodkladné vybaviť. Mohla by som si vziať auto?“ Kam asi tak môže ísť, nechcel som, aby niekam išla sama. Bál som sa o ňu. Mal som pocit, že ju musím ochraňovať. Chcel som jej byť na blízku, ale zároveň som nechcel byť dotieravý.

„Pokojne si ho vezmi, dnes budem aj tak v práci. Ale za Mattom nepôjdeš. Toho tu nechcem vidieť, kým budem chodiť po tejto zemi, varujem ťa,“ zahrmel a ja som sa otočil chrbtom. Nechcel som sledovať túto výmenu názorov. Nevedel som, o koho ide, a prečo sa zrazu Charlie takto nahneval.

„O čo ti ide? Čo máš proti Mattovi, veď si ho mal rád,“ vykríkla nahnevane.

„Do včerajšieho večera mi ten chlapec nevadil, ale teraz ho tu nechcem vidieť. Pokiaľ si dobre pamätám a mne pamäť chválabohu slúži, si mala byť s ním. Kde bol ten hajzlík, keď sa ti privodilo to nešťastie? Hm? Vieš si predstaviť, čo by sa stalo, ak by nešiel Tony okolo? Nechcem ani pomyslieť, čo by sa ti mohlo stať,“ kričal Charlie a ja som vedel, že to teraz prepískol. Bella potrebovala otca, niekoho, kto ju podrží a nie, kto bude po nej kričať.

„Mattovu babku previezli do nemocnice, bola som tam s ním. Potom mi volala Jess a šla som s ňou ešte na čaj. Matt za nič nemôže a uvedom si, že on by mi aj tak nepomohol. Nik by mi nepomohol pred tým, čo sa mi stalo. Hanbíš sa za mňa? Vadí ti, že tvoju malú poslušnú dcérku zneužili? Zvykni si na ten fakt,“ zvrieskla a schmatla kľúče zo stola a šla hore schodmi. Zabuchla dvere a začala plakať.

„To som posral,“ vzlykol Charlie a mne ho prišlo úprimne ľúto. Rozumel som jemu a rozumel som Belle. Boli v pekelnej situácii a ani jeden z nich si neuvedomoval, že toto k ničomu nevedie.

„Prejde ju to, potrebuje čas. Keď sa vráti, pohovoríte si a bude dobre. Treba jej dať čas, verte mi Charlie,“ dohováral som mu a on so slzami v očiach sa na mňa zadíval.

„Ďakujem, synak, kiež by,“ šepol a postavil sa od stola. Odložil rožky a ja som vedel, že je po mojich raňajkách. Začal som upratovať kuchyňu a jedlo som nechal na neskôr. Možno tie vajíčka niekto predsa len zje, keď bude mať hlad.

„Odchádzam,“ skríkla Bella z chodby a ja som za ňou vybehol.

„Počkaj, prosím,“ požiadal som ju a ona ešte s uplakanými očami na mňa pozrela. Bolelo ma ju vidieť takto, kiež by som ju mohol objať. Objať, objať, stále to isté dookola. Pochop, že nesmieš. Je to človek, ty upír a k tomu si prešla peklom. Hlas v mojej hlave neprestával kričať. Pokrútil som hlavou, aby som ten hlas zahnal a pokračoval. „Nemohla by si ma prosím ťa zviesť? Rád by som si skočil po svoje veci, nemôžem stále chodiť v Charlieho veciach.“ Kým bola Bella hore, premýšľal som nad svojim ďalším pobytom tu. Vedel som, že potrebujem nejaké oblečenie a peniaze do začiatku a s tým mi mohol pomôcť iba jeden jediný človek, upír. Vedel som na koho sa obrátiť, otázkou však bolo, aby som sa k nemu dostal. Nevedel som, či sa mi podarí po tak dlhej dobe, ale dúfal som v to.

„No dobre, poď so mnou. Ale najprv vysadíš ty mňa, potom si vybav čo treba a prídeš po mňa. Počkám ťa, s tým nie je problém,“ navrhla a ja som bez slova prikývol. Potom som ju iba nasledoval ako poslušný psík.

Bella:

Úplne vykoľajená som nasadla s Edwardom do auta a stále premýšľala, prečo práve teraz musí ísť po svoje veci. Nikdy som nebola k nikomu zlá, ale teraz mi mužská spoločnosť robila značné problémy. K tomu všetkému som sa pohádala s vlastným otcom. Bože, ako mňa to mrzelo. Vedela som, že naša hádka bola nezmyselná a vôbec to tak nemuselo dopadnúť. Skrátka som teraz nervovo labilná, ale kto by sa mi čudoval?!

„Nevadí, ak zapnem hudbu?“ spýtala som sa a ani neviem prečo. Je to skoro moje auto, je jedno, čo si tu budem robiť, ale slušnosť nepustí.

„Aspoň tu nebude také hrobové ticho,“ šepol smerom ku mne. A čo čakal? Nemám sa ho náhodou pýtať tie všetky trápne otázky? Napríklad koľko máš, ako sa dnes máš a ako dlho hodláš byť u nás? Nie, teraz som na to vážne nemala chuť. Nezaslúžil si moje chovanie, on predsa za nič nemohol, ale nedokázala som byť tá stará Bella. Začala som sa uzatvárať do seba. Iba som si povzdychla a pustila moju obľúbenú pesničku. „Debussy?“ spýtal sa potichu a ja som sa na neho prekvapene pozrela. Netypovala by som ho na niekoho, kto počúva vážnejšiu hudbu. Vyzerá ako niekto, kto sa chodí zabávať každý deň a počúva najmodernejšie hity. Možno aj strieda dievčatá. S jeho výzorom by ma to vôbec neprekvapovalo.

„Poznáš ho?“ Otázku som mu vrátila a on sa usmial, k tomu ešte vyčaroval ten svoj neodolateľný pokrivený úsmev. Týmto úsmevom určite dostával do kolien všetky dievčatá.

„Mám rád vážnu hudbu, milujem knihy. Nie som ako bežný ľudia v mojom veku. Časom na to prídeš,“ dodal a ja som nerozumela, o čom hovorí. Nemala som záujem ho nejako spoznávať, predsa u nás bude iba na pár dní a potom odíde. „Kam to vlastne ideš, ak to nie je tajomstvo.“

„Neviem, prečo by som ti to mala hovoriť, ale keď už tu sedíš so mnou... Idem k lekárovi, hádam si si nemyslel, že sa nedám vyšetriť. Taký blázon nie som,“ odfrkla som nahnevane a ďalej sledovala cestu.

„Nechcel som ťa nahnevať, Bells, prepáč mi to. Viem, že sa cítiš hrozne. Ani si neviem predstaviť, čo teraz vo svojom vnútri prežívaš, ale nie si v tom sama. Tvoj otec by pre teba urobil všetko a ja ti tiež rád pomôžem.“ Ako mi chce pomôcť? Úplne som sa preľakla a on si toho určite všimol. „Nie, bože, nie... Nemyslel som to tak. Som tu, ak by si si chcela pohovoriť s niekým, kto je nezaujatý.“ Nemám nič lepšie na práci iba sa spovedať cudziemu. Prečo som taká, veď mi chce iba dobre.

„Prepáč, Edward, ale naozaj nemám o tom chuť s niekým hovoriť. Mrzí ma, že sa k tebe takto správam. Nezvyknem byť protivná k niekomu, koho vlastne ani nepoznám. Možno, ak by sme sa stretli za iných okolností, ale teraz som taká. Ja... Ver, že ma to mrzí,“ šepla som a cítila, že sa mi do očí hrnú slzy. Kde je tá stará Bella, tá, ktorá bola silná a so všetkým si dokázala poradiť. Viem presne, kde teraz je. Ostala v tej tmavej uličke a ostane tam navždy.

„Neospravedlňuj sa mi, rozumiem,“ povedal chápavo a ja som v jeho očiach videla, že to myslí úprimne. Zvyšok cesty opäť prebiehal mlčky, až kým sme nedošli na parkovisko pred nemocnicu. „Neviem, ako dlho sa zdržím, ale neboj sa, počkám kým si zariadiš veci. Doklady od auta sú v priehradke, choď opatrne. Ahoj,“ rozlúčila som sa, a keď som si brala svoju kabelku, ma ešte zastavil letmým dotykom o bundu.

„Dúfam, že všetko dopadne v poriadku,“ povedal povzbudivo a ja som sa usmiala. Aj ja som v to dúfala, ale musela som mať istotu. Vedela som, že potrebujem od Carlislea, aby mi vzal krv a povedal, že som zdravá. Nesmiem strácať nádej. Musím myslieť trošku pozitívne, ak sa tomu poddám, dopadlo by to opačne, ako chcem.

„Dobrý deň, Bella, čo je to tentokrát?“ zasmiala sa sestrička, keď ma uvidela vojsť do nemocnice. Každý ma tu už poznal. Bola som taká malá chodiaca katastrofa. Sem-tam som si zlomila nohu, ruku alebo si len tak pre zmenu skoro vypichla oko. Každý tu vedel, že som stálym pacientom Forkskej nemocnice.

„Teraz som v poriadku, len idem na prehliadku za doktorom Cullenom. Očakáva ma,“ vysvetlila som jej a pokúsila som sa o úsmev. Bolo to teraz veľmi ťažké, pretože som sa celá chvela. Neviem, či to bolo strachom, alebo tým, že som sa hanbila hovoriť o tom s Carlisleom.

„Choď pokojne ďalej, teraz len prišiel do práce a pacientov dnes má až od štvrtej,“ prezradila mi a ja som sa vybrala smerom k jeho ordinácii. Odpočítavala som si v duchu kroky a priala si, aby táto chodba nemala konca. Nik ma nevypočul, pretože som pred jeho dverami zastala skôr, ako som chcela. Zhlboka som sa nadýchla a opatrne zaťukala na dvere. Neviem, prečo som zaklopala tak potichu. Možno som dúfala, že to nebude počuť a ja budem môcť odísť. Zmýlila som sa, počul to, pretože mi prišiel otvoriť dvere.

„Ahoj, Bella, poď dnu, už som ťa čakal,“ pozdravil sa a pozval ma dnu. Stála som ako prikovaná a on ma chcel chytiť za lakeť a zaviesť dnu, ale som ucukla. Prekvapene na mňa pozrel, nerozumel môjmu správaniu, veď kto by aj.

„Prepáč mi, Carlisle,“ ospravedlnila som sa v rýchlosti a vošla dnu.

„Posaď sa, prosím,“ požiadal ma a ukázal na stoličku pred svojim stolom. „Tak? Ako ti môžem pomôcť? Podľa toho, čo vidím, nemáš nič zlomené, len pár modrín. Čo si zase robila?“ zasmial sa, ale mne do smiechu nebolo, a keď uvidel môj pohľad, aj jemu úsmev zamrzol.

„Chcela som ťa požiadať o odber krvi a tabletku Po,“ šepla som, po celý čas som sa nedokázala na neho pozrieť.

„Ehm... Dobre, ale tabletku si mohla pokojne kúpiť v lekárni. K tomu nepotrebuješ predpis od lekára,“ vysvetlil mi. Dobre, uznávam, nevedela som to, nikdy som to nepotrebovala, ale dôležitejšie sú pre mňa testy, o ktoré ho žiadam. „A načo odber krvi? Bella, čo sa ti vlastne stalo? Ak by išlo o normálny pohlavný styk, nemáš modriny a nechceš po mne krvné testy... Preboha,“ vyhŕkol a priskočil ku mne. Opäť sa ma pokúsil objať a ja som znova ucukla. „Prepáč mi to, dcérka, si v poriadku? Hlúpa otázka, určite nie si, bože, kto ti to len mohol urobiť.“ Carlisle bol úžasný človek, mal ma rád ako vlastnú dcéru. Videla som bolesť v jeho tvári, keď mu došlo, čo sa mi naozaj stalo. Videla som na ňom, že ho to bolí a najradšej by toho parchanta vlastnoručne zabil.

„Ani sama neviem, prečo som prišla s tým za tebou, ale asi preto, že ti ako lekárovi dôverujem. Viem, že v takýchto chvíľach by som mala ísť na políciu a za gynekológom, ale odber mi vieš urobiť aj ty. Prosím ťa, pomôž mi,“ vzlykla som zúfalo. Nemohol mi nijako pomôcť, ale potrebovala som počuť, že mi rozumie.

„Bella, dobre vieš, že patríš do našej rodiny. Krv ti môžem zobrať hneď a aj tabletku ti dať. Mohol by som ťa prezrieť, či nemáš nejaké vážnejšie zranenia, ale viac nedokážem urobiť. Teraz by som povedal, že potrebuješ psychickú oporu, ktorú by ti mohol dať jeden člen mojej rodiny.“ O kom to hovorí? „Vieš, nemal by som o tom hovoriť ja, neprináleží mi hovoriť o súkromí druhých, ale táto situácia si to vyžaduje. Rosalie, Alicina sestra si prešla tým istým. Možno by si si s ňou mohla o tom pohovoriť. Teda, ak chceš. Samozrejme, do ničoho ťa nútiť nebudem. Ale viem, že jej by tiež prospelo, keby mohla svoju bolesť zdielať s niekým.“ Rosalie? Vždy dokonalá, upravená a úžasná Rosalie? Tá, ktorá má nemá rada? Možno preto je taká chladná, obozretná. Možno sa iba chráni a nechce svetu ukázať svoju slabú stránku. Konečne mi niečo začalo dávať zmysel. Nikdy ma neprijala, nijako ma síce nenapadala, ale vyhýbala sa mojej prítomnosti. Vždy sa na niečo vyhovorila, v škole ma obchádzala oblúkom. Držala sa iba pri svojej rodine.

„Máš pravdu, možno by mi pomohol rozhovor s Rosalie, i keď neviem, či by o to stála. Carlisle, prosím ťa, nehovor zatiaľ nikomu, čo sa mi stalo. Prosím, ja sa s tým musím vyrovnať sama. Nemám rada, ak niečo tajím pred Alice, ale toto nie je babská téma na rozoberanie.“

„Samozrejme, je to naše tajomstvo, ale vieš, že ja a moja rodina sme tu stále pre teba. Čo na to vlastne povedal Charlie? Vyhlásil pátranie po tom chlapovi?“ spýtal sa a ja som pokrútila hlavou.

„Zatiaľ som s ním o tom nehovorila. Viem, že nie je hlúpy a došlo mu, čo sa včera stalo. Musím však povedať, že je dosť chápavý, keď ide o jeho dcéru. Dáva mi čas, aby som sa z toho dostala. On vie, že keď budem pripravená, poviem mu o tom všetko sama. Dokonca aj ten chlapec, ktorý ma zachránil, mu nič nepovedal.“ Zamyslela som a uvažovala, prečo mu vlastne nič dopodrobna nepovedal.

„Charlie je správny chlap. Je síce policajt, ale v prvom rade je to rodič, ktorý chce pre svoje jediné dieťa to najlepšie. Je od neho pekné, že ťa netrápil otázkami a spomienkami na tú nepríjemnosť, ale vieš, že by bolo lepšie, ak by toho chlapa našli.“ Toto už nebola otázka z jeho strany, ale konštatovanie. Viem, že mal pravdu. Ak by našli toho chlapa, určite by už žiadnej neublížil, ale ja som nebola schopná spomínať na tú noc. Mala som pred očami tú jeho tvár, jeho chlipne reči som počula ešte teraz dosť zreteľne, ale nemohla som o tom hovoriť nahlas. Kto nezažil to, čo som zažila ja, to nemôže pochopiť.

„Ja viem, potrebujem čas. Pochop ma,“ požiadala som ho a on sa na mňa pousmial.

„Dobre teda, donesiem ti tabletku a urobíme odber krvi. Skúsim to trochu posúriť, aby sme výsledky vedeli čo najskôr. Ešte otázka. Chceš testy na všetky pohlavné choroby?“ Prikývla som bez premýšľania. Nikdy som si nepredstavovala, že toto budem musieť niekedy riešiť, ale náhoda je blbec. „Myslel som si to.“

Carlisle ma nechal samú a šiel po tabletku. Nedokázala som viac posedieť na jednom mieste a začala som pochodovať po jeho pracovni. Chodila som sem a tam, bála som sa, že ak sa nepoponáhľa, určite mu tu vychodím dieru. Pozrela som sa na hodinky, pretože som netušila, ako dlho tu už som. Až teraz, keď som si všimla, že som tu vyše pol hodiny, som si spomenula na Edwarda, ktorý sedí dole v aute. Ak tam ešte sedí a čaká, dúfam, že neodišiel.

„Som tu, prepáč, že mi to tak trvalo, ale priviezli vážny prípad a budú ma potrebovať k operácii. Vezmem ti rýchlo krv a musím sa ospravedlniť. Moja prítomnosť je naozaj nevyhnutá,“ ospravedlňoval sa mi a ja som sa zasmiala. Bolo to po prvý raz, čo som sa zasmiala sama od seba.

„Si lekár, nemôžeš predsa celý svoj čas venovať mne,“ povedala som a on mi úsmev vrátil. Vyhrnula som si rukáv a nastavila ruku. Krv mi vzal veľmi rýchlo, dokonca som injekciu ani neucítila. „Ešte raz ti za všetko ďakujem.“

„Som tu pre teba, nezabudni si zobrať tabletku a ja sa ti ozvem hneď, ako niečo zistím. Prosím ťa, ak by ti bolo zle, cítila si sa zvláštne, volaj mi,“ upozorňoval ma a ja som iba prikyvovala. Potom mi už iba zamával a odišiel. Ja som sa vybrala späť k autu a dúfala, že tam ešte moje auto s Edwardom bude.