Minulosť si ťa nájde - Štrnásta - Pätnásta kapitola

Edward:

„Kde je Emmett, chcem hovoriť s Emmettom,“ reval som po celom dome, keď som bez ohlásenia vrazil do domu Cullenovcov.

„Edward, upokoj sa,“ prehováral ku mne Carlisle, ktorý sa tu zjavil ako prvý. „Pre Kristove rany, čo si to urobil?“ vykríkol zdesene, keď pozrel do mojich očí.

„Čo je ťa do toho, kde je môj brat.“

„Emmett tu nie je. A mňa je veľa do toho, čo robíš. Prečo si to urobil?“ Krútil hlavou a stále nemohol uveriť, že som sa kŕmil ľudskou krvou.

„Nekáž mi tu o morálke a podobné kecy. So svojim životom si môžem robiť čo len chcem. Nie si môj otec, aby si mi kázal.“ Bol som k nemu odporný, ale vôbec ma to teraz neťažilo. Nie po tom, čo som videl. Načo byť za dobrého, keď jediný človek, ktorého milujete na vás zvysoka kašle. Hlavne, že mi dnes tvrdila, ako ma chce. Tsss... No to určite, videl som to na vlastné oči.

„Je to tvoj život, ale čo na to povie Bella. Ako jej vysvetlíš farbu svojich očí.“ Snažil sa mi hrať na city? Neúspešne.

„Vieš čo? Ty, Bella, a celá tvoja rodina mi môžete byť ukradnutí,“ zreval som a vtedy k nám prišiel Jasper a Alice. „Tvoj dar nefunguje správne,“ odfrkol som smerom k Jasperovi a narážal na Belline city.

„Edward, upokoj sa. Viem, že máš o Bellu strach, ale nemusel si konať takto zbrklo,“ ospravedlňovala moje správanie Alice.

„Strach? Prečo by som sa mal o ňu báť. Nezabil som človeka pre strach o Bellu. Je viac ako v poriadku. Videl som ako sa má k Mattyyymu,“ pretiahol som a odfrkol si. „Alebo skôr ako sa má k jeho perám.“

„O čom to hovoríš?“

„O tom, že tvoja svätá kamarátka mi dnes povie, ako veľmi ma chce a potom sa pred vlastným domom oblizuje so svojim bývalým. Podotýkam, že ona sa vrhla na neho.“ Alicina vážna tvár v momente zmizla a začala sa smiať.

„Ty mi chceš nahovoriť, že Bella bola s Mattom? Bože, Edward, ako môžeš o nej pochybovať. Ona nie je z tých, ktoré skočia po prvom, ktorého vidia. Zaráža ma, že o nej takto hovoríš a vôbec zmýšľaš. Pre ujasnenie. Bella nedvíha mobil, nie je doma. Najprv som si myslela, že je s tebou, no vidím, že som sa mýlila.“

„Zadrž,“ zastavil som ju. „Ako nedvíha mobil? Pred dvoma hodinami som ju videl v Mattovom objatí. Potom vošla do domu,“ povedal som a premýšľal, kam mohla ísť.

„Keď si od nás odišiel, pokúšala som sa jej volať. Mobil zvonil, ale nedvíhala, myslela som si, že šoféruje, a tak som počkala presne pätnásť minút. Tak dlho jej vždy trvá cesta domov od nás. Potom som volala znova, ale mobil zazvonil presne dvakrát a potom sa to zrušilo.“ Mala pravdu, Bella bola doma dosť skoro, ale potom som ju videl s Mattom.

„Možno sa prezliekla, keď som ju videl s Mattom, mala na sebe niečo iné,“ povedal som zamyslene.

„To nie, bola som u nej. Nikde známka po tom, žeby bola doma. Len jej auto je tam zaparkované. Nemohla by predsa odísť len tak.“

„Zavolaj Charliemu, že Bella prespí u teba. Kým ju nenájdeme, aby nemal o ňu strach. Potom sa choď pozrieť ešte raz k nej domov a pozorne sa rozhliadni. Mám zlý pocit,“ šepol som po pravde. Naozaj som začínal mať nedobrý pocit, akoby bolo za tým niečo iné. „Jasper, vieš, kde býva Matt?“ spýtal som sa ho.

„Viem, ale k čomu ti to bude?“ Krútil hlavou, pretože nerozumel.

„Chcem len zistiť, či je doma a či náhodou s ním nie je Bella.“ Vyvalil na mňa oči. „Bože, nie, nechcem ich špehovať, chcem vedieť, či je v poriadku. Ak by bola s ním, bol by som aspoň pokojný a vedel, že sa jej nič nestalo.“

„Dobre teda. Stretneme sa tu o hodinu, povieš to, prosím, Alice?“ spýtal sa Jasper Carlislea, ten iba prikývol a dodal:

„Dávajte na seba pozor.“

Vybehli sme s Jasperom z domu a mierili rovno k Mattovi. Premýšľal som, ako zareagujem, keď ju nájdem u neho. Určite budem mať neopísateľný hnev, ale na druhej strane budem vedieť, že sa jej nič nestalo. Lepšie je ju vidieť v jeho náručí ako sa nechať zožierať neistotou a strachom. Stačí okamih, aby sa zo mňa stala bábka pohltená nenávisťou a seba ľútosťou. Pocitu bezbrannosti, zúfalstva sa jednoducho nedokážem vyhnúť. Ľahajú na mňa výčitky, že som zlyhal vo svojej sebakontrole. Z duše nenávidím to, čím som. Nie som dobrý. Vystrašil som ju dnes na smrť, ublížil som jej, sklamal som ju a prišiel o jej dôveru. Miesto toho, aby som to napravil, ešte viac som napáchal zlého. Kto mohol vedieť, že práve dnes natrafím na toho hajzla, ktorý Belle tak veľmi ublížil. Môže ma ospravedlniť fakt, že som mu dal iba to, čo mu patrí? Kto vie, koľkým dievčatám ešte stihol urobiť to isté. Vždy som si prial vrátiť mu, dať mu pocítiť rovnakú bolesť, ale prečo? Jednoduchšie ho bolo zabiť. Možno ma ospravedlní fakt, že som zachránil veľa žien pred týmto bastardom. Nemal by som byť na seba hrdý?

„Nie je tu,“ upozornil ma Jasper a ja som skamenel. Hlavou mi preleteli všetky možné varianty, čo sa jej mohlo stať. Pochytila ma panika a ovládol strach, ktorý mi bránil v pohybe.

„Kde ju mám hľadať?“ spýtal som sa zúfalo.

„Zavolám Alice, či niečo zistila. Počkaj.“ Jasper okamžite vytáčal číslo Alice a ja som naťahoval uši, aby som počul, čo zistila.

„Bella nie je doma, ale... Jazz, cítim tu neznámu vôňu,“ povedala a ja som vedel, že nie je dobre. „Príďte k nám, musíme ju začať hľadať.“

S Jasperom sme na seba iba pozreli a bez jediného slova sme sa rozbehli k nim. Vedel som, že bežíme tou istou cestou, ako sme šli sem, ale bola dlšia. Vôbec to nemalo konca a ja som potreboval vedieť, kde ju začať hľadať. Keď sme dobehli k nim domov, boli tam všetci vrátane môjho brata.

„Prečo je tu on?“ zasypel som.

„Nejde mi o teba, ale chcem odčiniť to, ako som sa zachoval. Nie voči tebe, ale voči ten ľudskej dievčine,“ vysvetlil.

„Volá sa Bella,“ zavrčal som a ani neviem prečo.

„Edward, tvoj brat je silný, možno ho budeme potrebovať,“ povedal na jeho obhajobu Carlisle a ja som musel uznať, že má pravdu. Každá pocná ruka mi teraz prišla vhod a tiež je pravda, že Emmett je neuveriteľne silný. Taký silný ako novorodený upír.

„Dobre, kvôli Belle som ochotný prijať jeho pomoc. Kde začneme?“ obrátil som sa na Jaspera a Alice, ktorým som bezvýhradne dôveroval.

„Myslím si, že dievčatá by sa mali ísť poobzerať po meste. Alice môže skúsiť obvolať pár Belliných známych, či ju náhodou nevideli. Niečo si už len vymyslíš, však, zlato?“ spýtal sa a pozrel na ňu. Alice na nič nečakala a utekala telefonovať do vedľajšej miestnosti. „My štyria by sme sa mali rozdeliť, pokryjeme väčšiu časť lesa. Ak ju niekto naozaj uniesol, ak to bol človek, nemohol zájsť ďaleko.“ Všetci sme prikývli a rozbehli sa z domu. Každý išiel inou stranou, ja som akosi cítil, že viem, kde bude. Znie to šialene, nedokážem ten pocit opísať, ale akoby sme boli s Bellou spojení a ja som vedel kam bežať.

Sotva som vybehol z clony stromov, uvidel som na zemi Bellin sveter. Poznal som ho, vzal som ho zo zeme a privoňal k nemu. Cítil som ju, ale cítil som aj krv, bola zranená. Bol som si viac ako istý, že nebola náhoda, kde som našiel jej sveter. Iba som zavrčal a rozbehol som sa smerom k jaskyni, kde som bol väznený ja. Musela tam byť, bol som si teraz viac ako istý. Ale ak bola naozaj tam, nemohol to urobiť človek. Alebo je to iba zlý vtip? Hlúpa zhoda náhod? Moja Bella bola v nebezpečenstve a ja som sa k nej musel dostať, čo najskôr. Nemal som čas ani zavolať ostatným a povedať im, že viem, kde bude. Najdôležitejšou prioritou teraz bolo sa k nej dostať, čo najskôr.

Dobehol som k jaskyni a do nosa mi okamžite vrazil odporný zatuchlý zápach, ale ani ten nedokázal preraziť vôňu Bellinej krvi. Bola zranená. Začal som prezerať všetky uličky, ale márne. Netušil som, že ich je tu tak veľa, nestaral som sa o to. Keď som tu bol spomenul som si na naše prvé stretnutie. Keď som Bellu videl po prvý raz a už som jej musel vymazať pamätať. Keby bolo všetko jednoduchšie...

Nikde som ju nemohol nájsť. Ostávala už iba jedna ulička. Vbehol som do nej, na úplnom konci mala dvere. S rozbehom som vrazil ramenom priamo do nich. Okolo sa rozleteli úlomky a triesky. Poriadne som sa rozhliadol a uvidel ju tam. Bola tam. V najtmavšom kúte, v úplnom rohu ležala bezvládne na zemi. Nereagovala. Iba jej dych bol sípavý a jemne sa dral cez pery. Načiahol som k nej ruku. Triasla sa tak, že som sa jej bál dotknúť. Kľačal som pri nej a pozeral na ňu. Na to, čo jej urobili. Bola od krvi a ja som si až príliš dobre uvedomoval, že je jej. Cez tvár sa jej tiahlo niekoľko modrín, ktoré by bežný človek ešte nepostrehol. Peru mala rozrezanú a opuchnutú. Bože, kto a prečo jej to urobili. Ako mohli. Z môjho hrdla sa vydral ston, ktorý mal odzrkadliť moju bolesť.

Pozeral som na ňu, i keď ma ten pohľad zabíjal. Stiahol som zo seba bundu a opatrne Bellu prikryl. Balil som ju do nej, akoby bola krehká porcelánová bábika. Vzal som ju opatrne do náručia a chcel sa čím skôr dostať preč. Niesol som ju opatrne, nechcel som bežať, aby to s ňou nenatriasalo, i keď som vedel, že tak by sme boli rýchlejší. Bál som sa o ňu, nechcel som jej viac ublížiť. Chcel som si ju pritisnúť ešte viac k sebe, aby vedela, že už nedovolím nikomu sa jej ani dotknúť. Bola taká krehká, jej váhu som vôbec necítil, akoby bola iba hromádka kostí.

Musel som ju dostať odtiaľ čo najskôr. Išiel som najkratšou cestou, o ktorej som vedel, že ma dovedie k autu. Otvoril som zadné dvere auta a opatrne som ju položil. Sadol som si za volant a jednu ruku som načiahol dozadu a pridržiaval jej bezvládne telo. Nechcel som, aby sa pri nejakom hrbolci pohla. Musel som sa, čo najskôr dostať za Carlisleom, ale tiež som mu musel zavolať. Opatrne som vytiahol mobil a vytočil jeho číslo. Aby som nemusel mobil držať pri uchu, dal som si hlasný odposluch a čakal kým zodvihne.

„Edward?“

„Carlisle, našiel som ju. Veziem ju k tebe, prosím ťa, priprav všetko, čo budeš asi potrebovať. Stratila veľa krvi, je na tom veľmi zle,“ kričal som do mobilu.

„Edward, upokoj sa, hlavne sa upokoj.“

„Ako sa mám podľa teba upokojiť. Jej krv cítiť v celom aute, je na tom zle!“ Nechcel som mu povedať, že túžim po jej krvi, bolo jej tu priveľa a ja som sa snažil zo všetkých síl odolať. Stále som si opakoval, že jej nesmiem ublížiť, že ju milujem. Oveľa viac som sa bál, že tú cestu neprežije. Nie, na to nesmiem ani pomyslieť.

„Všetko pripravím, ponáhľaj sa.“ Po jeho slovách som zaklapol mobil a sústredil sa na cestu. Išiel som sotva päťdesiatkou a pri každom výmole som zatínal zuby a ohliadal sa na Bellu. Hlava sa jej zviezla na stranu a ja som si chcel nafackovať. Moje zmysly prestávali fungovať zo strachu o ňu. Bol som nepozorný a mojou nepozornosťou som jej mohol ublížiť ešte viac. Ale ako sa mám sústrediť na cestu, keď pred mojimi oči umiera moja láska. Nesmie umrieť, ešte som jej nestihol povedať, že ju milujem. Nesmie odísť skôr, ako jej poviem, čo k nej cítim. To nedovolím.

Rozhodol som sa sledovať cestu, ale ešte raz som sa pozrel na Bellu a všimol som si, že na krku má miesto po vytrhnutých vlasoch. Volant som zovrel tak pevne, až mi zapraskal v rukách a radšej som pohľad odvrátil. Konečne som vyšiel na asfaltovú cestu a pridal plyn. Oči som zaryto upieral na cestu pred sebou. Nedokázal som sa na ňu pozrieť a nemyslieť na to, čo jej urobili. To všetko sa, ale rozplynulo vo chvíli, keď sa zavrtela a zastonala. Okamžite som sa k nej otočil. Pevne zomkla oči a zvraštila čelo, akoby mala nočnú moru. Následne na to vydesene otvorila oči a autom sa rozľahol bolestný výkrik, ktorý sa mi zabodol do srdca ako čepeľ. Bella uhla hlavou na stranu a znovu zomkla oči. V panike sebou začala lomcovať a bojovať s bundou, ktorou som ju prikryl.

„Bella!“ Pokúsil som sa ju jednou rukou zachytiť, zatiaľ čo som rýchlo zastavoval. Môj hlas ju určite vydesil ešte viac. Zaslepene sa vzpínala, čo jej sily stačili. Lapala bezmocne po dychu a odťahovala sa odo mňa, čo najďalej to išlo. „Si v bezpečí,“ prehováral som k nej a snažil sa prerušiť jej boj, ale neodvážil som sa ju pevnejšie chytiť. Sama sa bránila tak divoko, že som sa bál, aby si neublížila. Natlačila sa, čo najviac do sedadla a zmätene pozerala okolo seba. Pozerala pár sekúnd úplne bez pohnutia, potom sa jej z očí začali kotúľať slzy.

„Edward,“ zašepkala a moje mŕtve srdce poskočilo radosťou. Konečne nabrala vedomia a ja som jej mohol dať svoju krv, aby sa jej rany začali hojiť. Prehrýzol som si ruku a následnej jej ju rýchlo priložil k perám.

„Dievčatko, pi, prosím,“ žiadal som zúfalo a ona ma našťastie počúvla. Urobila zo pár hltov a opäť upadla do bezvedomia. 

„Budeš v poriadku, sľubujem.“ Neviem, či som to sľuboval jej, alebo sebe, no cítil som sa o poznanie lepšie. Opatrne som ju vytiahol z auta a niesol dovnútra. Doma boli skoro všetci, okrem Jaspera a môjho brata. Usúdil som, že sú na ceste sem. Vo vzduchu bolo cítiť nervozitu, dokonca aj Rosalie sa o ňu bála, čo ma prekvapilo. Jej bolestný pohľad hovoril všetko.

„Preboha,“ vydýchla a rukou si zakryla ústa, z ktorých vyšiel zúfalý vzdych. Pohľad na zúboženú Bellu nevydržala ani Esme, schovala svoju tvár do Rosalininho ramena. Utekal som s Bellou k sedačke, kam som ju opatrne položil. Carlisle utekal po svoj kufrík a Rosalie odhodlane išla k nám. Normálne by som k Belle nikoho nepustil, ale teraz som vedel, že jej chce každý pomôcť. Rose mala pery pevne zomknuté, keď kontrolovala Bellin tep. Bella mala na tvári niekoľko škaredých podliatin a rán, ktoré sa začínali pomaly zaceľovať. Trochu sa nám uľavilo.

Bella bola poriadne doriadená. Po tele mala nespočetné množstvo modrín a veľa čerstvých rezných rán. Jej telo bolo už len kostrou potiahnutou kožou a prehliadkou týrania, ktorým si musela prejsť. Carlisle sa vymenil s Rosalie a vyhrnul jej kusy látky, ktoré kedysi boli šaty a opatrne ju začal kontrolovať. Prechádzal jej po rebrách a pažiach. Ako to mohli tak rýchlo stihnúť, takto ju doriadiť iba za pár hodín. Niekto mi za to veru draho zaplatí. Nebudem mať pokoj, kým tých bastardov vlastnoručne nezabijem.

„Zlomené nemá nič,“ šepol smerom ku mne a ja som si vydýchol. Desila ma predstava, že by jej museli napravovať aj kosti. 

„Bude potrebovať pomôcť s umytím.“ Carlisle sa otočil na Rosalie a Esme, ktoré okamžite prikývli.

„Ja ju tam donesiem,“ zavrčal som, keď Bellu chcela Esme vziať na ruky. S ospravedlnením v očiach som sa na ňu pozrel. Nedokázal som si predstaviť, že ju ponesie niekto iný ako ja. Bola to moja povinnosť. Sľúbil som jej, že jej už nikto neublíži, ale sklamal som. Nevedel som, ako sa jej po tomto všetkom dokážem pozrieť do očí. Prešiel som s Bellou do kúpeľne a bez toho, aby som ju pustil, som začal napúšťať do vane vodu. Položil som ju opatrne do nej a narovnal sa. Ako sa vaňa napúšťala, sfarbovala sa do odpornej hrdzavej farby. Zmes krvi, špiny, v ktorej musela byť niekoľko hodín.

Esme s Rosalie prišli tesne po mne a ja som vedel, že je čas odísť. Nechcel som, chcel som tam ostať, ale nebolo by to vhodné, iba by som tam zavadzal. Zatvoril som dvere a zviezol sa k zemi. Všetko na mňa doľahlo a ja som mal sto chutí dostať do rúk toho, kto jej to urobil. Nechal by som ho krvácať a trpieť. Nie hodiny ani týždne, ale celé mesiace. Donútil by som ho, aby sám prosil, aby som ho zabil.

„Edward, poď za mnou,“ nakázal mi Carlisle a ja som ho veľmi nerád poslúchol. „Dajú ju do poriadku a pôjdeš za ňou, neboj sa, tu je v bezpečí.“ V bezpečí? Tsss... To by som chcel vidieť.

„Zistil si, kto je za tým?“

„Ak by som to vedel, nebol by som tu,“ zavrčal som a v rukách drtil niečo, čo bolo asi kedysi pero. „Neviem, ale ver, že to zistím.“

„Ale uvažuj, kto by jej chcel ublížiť?“

„Ja neviem, Bella nemá nepriateľov. Každý ju má rád, sám vieš, že je to stelesnenie samotného dobra. I keď dnešný deň bol v škole ťažký, ale nikto by jej neublížil. Som si istý.“ Carlisle iba prikývol, ale napriek tomu vyzeral, že premýšľa.

„A čo jej bývalý?“

„Matt? Nie, to určite nie, prečo by robil. Je pravda, že ho Bella nechala, ale nikdy by jej neublížil. Verím, že on za tým nemôže byť. Obyčajný človek by niečo takéto nebol schopný vymyslieť. A k tomu bol doma, videli sme ho s Jasperom na vlastné oči.“ Aj keby sme ho nevideli, nikdy by som ho z niečoho takého neobviňoval. Matt nie je človek, ktorý by chcel niekomu ublížiť. Možno v hlave, ale nie v skutočnosti.

„Tak potom je tu iba druhá možnosť, Edward,“ odmlčal sa a ja som na neho hľadel s otázkou v očiach.

„Niekto chce ublížiť tebe,“ povedal pevne a ja som sa musel oprieť o stôl.

„Carlisle, vieš koľko mám ja nepriateľov? Ak by som začal dneska písať zoznam, možno skončím na Vianoce.“ V tejto chvíli ma naozaj nikto okrem Volturiovcoch nenapadal, ale oni nevedeli, kde sa nachádzam. Ak by to zistili, určite by si prišli iba po mňa a Bellu by nenechali bez dozoru. Bola tam sama.

„Síce...“ zamyslel som sa. „Tá vôňa by bola známa, ale neviem si vybaviť, komu patrila. Bolo ich tam viac.“ Naozaj som si nebol istý, pretože ak by to bola naozaj ona, znamenalo by to, že je stále na žive. A to je hlúposť.

„Nechcem rušiť, ale Bellu som uložila do hosťovskej izby. Môžeš ísť za ňou,“ prerušila náš rozhovor Esme a ja som na nič nečakal a bežal za ňou. Chcel som byť pri nej, vedel som, že o mne vedieť nebude, ale aspoň som mohol byť pri mojej láske. Neviem, čo by som robil, ak by sa jej niečo stalo. Vlastne viem, neprežil by som to. Moja existencia nemá zmysel bez nej.

Vošiel som opatrne do izby a pohľad mi padol na spiaceho anjela. Posadil som sa na zem vedľa postele a jemne jej chytil ruku. Nechcel som sa posadiť vedľa nej, aby ju nezobudilo pohnutie postele. Bola ešte stále slabá, počúval som jej dych, ktorý ešte stále nebol pokojný. Miestami so sebou mykla, inokedy šepkala moje meno, čo mi robilo obrovskú radosť. Inokedy jej stiekla slza z oka, ktorú som okamžite chytil. Do okna prenikli svetlá Emmettovho auta a Bella sebou trhla. Rýchlo som vstal zo zeme a zatiahol závesy. Celá izba sa ponorila do tmy. V okamihu, keď som sa chystal znovu sadnúť, zarazil ma jej jemný hlások.

„Ďakujem.“ Otočil som sa na ňu. Ležala tam a privretými očami sa dívala na mňa. Tušil som, čo mi chce povedať, ale nevedel som, či to chcem vôbec počuť. Bella sa zahľadela na strop.

„Držali ma v tej tme, jediným svetlom boli baterky, ktorými mi svietili do očí. Vždy, keď sa prebudím a okolo nie je tma, vybavím si, ako na mňa svieti ten chlap a jej smiech.“ Pri jej rozprávaní som si uvedomil, že pevne zvieram päste. „Edward,“ šepla, ale ja som ju zastavil.

„Radšej spi,“ umlčal som ju. Bál som sa to ďalej počúvať. Už teraz som mal príliš živú predstavu, čo sa s ňou dialo. Zvonu a znovu som videl to miesto, škvrny, rany od krvi a špiny.. Bella znova zaspala, ale ja som sa tých predstáv nemohol zbaviť. Toho pohľadu na ňu, keď som ju našiel. Najradšej by som šiel tam von a zabil ich všetkých. Každú bezduchú beštiu, dokiaľ by som si nebol istý, že sú po smrti tí, ktorí jej to urobili. Jedinou malou útechou mi bolo to, že je teraz tu.

V ušiach mi stále znelo to, čo povedala. Vždy, keď sa prebudím a okolo nie je tma, vybavím si, ako na mňa svieti ten chlap a jej smiech.

Jej... Jej smiech... Koho smiech? To znamená, že tam bola žena. Ale ona je mŕtva. Alebo nie?

Vybehol som z izby a mieril si to rovno za Emmettom.

„Poď so mnou!“ zavrčal som a mieril si to von z domu. Nepotreboval som, aby náš rozhovor niekto počul a už vôbec nie Rosalie. Nevedel som, koľko o Emmovej minulosti vie a radšej som na to bral ohľad.

„Je niečo s Bellou?“ Strachoval sa o ňu a mňa to potešilo. Aspoň som videl, že ľutuje svoj výstup a vedel som, že to nie je náklonnosťou. Teraz som sa nebál, že z nás budú rivali. Veril som mu, i keď sme spolu dlhé roky nehovorili a neboli si taký blízky ako kedysi.

„Je, teda, ako sa to vezme. Ale Bella niečo povedala, spomenula si na smiech.“

„Smiech? A to nám má pomôcť?“ čudoval sa a pozeral na mňa ako na blázna.

„Bella si spomenula na smiech ženy, chápeš, alebo ti to mám povedať inak?“ Emmett sa poškrabal na hlave. Preboha živého, my dvaja nemôžeme byť predsa rodina. Pokrútil som hlavou a pokračoval. „Elizabeth,“ zavrčal som a on ma chytil pod krkom. Vtedy mi to konečne všetko došlo. Bella by sa tak rýchlo neprezliekla, ona by naozaj Matta nepobozkala. Tá, ktorá bozkávala Matta nebola moja Bella, bola to Elizabeth. Suka!

„Nehovor o nej predo mnou!“ vrčal mi do tváre a prirazil ma k najbližšiemu stromu. „Tá ženská je mŕtva, nech zhnije v pekle!“

„Emmett, pusť ho!“ kričala Rosalie, ktorá pribehla nevedno odkiaľ. „A kto je Elizabeth?“ spýtala sa a začala podupkávať nohou, ruky založené na prsiach a v očiach hotové blesky. „Ja čakám.“

„Diki, bratku,“ zavrčal a otočil sa smerom k nej. „Rosalienka moja, to je nikto, ver mi.“ Uškrnul som sa, že nikto. Ha, určite jej o nej nepovedal. Hlavná vec, že sa stihli vziať.

„Okamžite mi to povedz alebo mi to povie Edward a ty budeš mesiac mať útrum!“ vyhrážala sa mu a ja som sa zasmial. Takto sa mi začína páčiť táto Rosalie. Vedel som, že nie je vhodná doba na smiech, ale ona bola fakt trieda.

„S radosťou ti to poviem,“ prehovoril som po chvíľu a Emmett sa chcel opäť po mne vyhrnúť, ale Rose mu zatarasila cestu.

„Ani sa ho nedotkneš,“ vrčala a ja som si túto chvíľu náležite užíval. Aspoň na malý okamih som nemyslel na tento strašný večer.

„Fajn, poviem ti to, ale poďme radšej dovnútra. Je to dlhý príbeh,“ povedal rezignovane Emm a na mňa hodil ešte viac otrávený pohľad. Všetci sa usadili v obývačke a čakali, ktorý z nás dvoch prehovorí ako prvý. Chopil som sa toho.

„Elizabeth je veľmi stará upírka, je staršia ako ja aj ako Emmett. Je to vlastne naša stvoriteľka,“ odfrkol som si. „Je to obyčajná zákerná mrcha, ktorá by mala byť dávno mŕtva,“ vysvetlil som a ďalej pokračoval Emmett.

„Spoznali sme ju, keď prišla na panstvo nášho otca. Prišla tam a hrala zo seba chudinku, ktorá prišla o rodičov, vraj je sirota,“ zasmial sa. „Každý jej veril, každého si obmotala okolo prsta, nikto o nej nepochyboval. Dokázala očariť každého muža a niet divu, že sme sa do nej obaja zamilovali. Vlastne, boli sme začarovaný. Nemilovali sme ju naozaj, ovplyvnila nás,“ šepol nahnevane Emmett. Stále sa na ňu hneval. „Náš otec vedel o existencii upírov, s pár mužmi ju chceli zabiť a my sme ju videli mŕtvu,“ povedal a pokrútil hlavou. Nemohol uveriť, žeby bola teraz tu.

„Ako vyzerá?“ spýtal sa Carlisle a my sme po sebe strelili pohľadom. „Musíme to vedieť, musíme vedieť, pred kým chránime Bellu.“

„To je práve to, prečo Emmett reagoval na Bellu dnes, tak ako reagoval. Bella je verná kópia Elizabeth,“ vysvetlil som a všetci pozreli na mňa. „Podobajú sa ako vajce vajcu. Ale Bella je iná, je láskavá, milá, pre druhého by sa rozkrájala. Necháemp prečo sa na seba podobajú,“ šepol som zúfalo a rukami pevne zovrel svoje vlasy. „Rozmýšľam nad tým už od prvého dňa, čo som ju stretol.“

„Konečne tomu všetkému začínam chápať,“ prehodil medzi rečou Jasper a ja som iba prikývol. Vždy vedel, ako som miloval Elizabeth a myslel si, že moja nenávisť pramení z lásky k nej. Mýlil sa, ale keď zistil, že milujem Bellu, prekvapilo ho to. Možno si myslí, že je to iba o jej podobe, ale nie. Vlastne, on jediný vie, že to tak nie je. Cíti to zo mňa. Pri ňom si mohol byť istý, že mi verí.

„Naozaj to nevieme vysvetliť, ale sú rovnaké. Akoby boli dvojčatá, jednovaječné, čo nie je možné.“ Emmett bol rovnako zmätený ako my všetci.

„To by vysvetľovalo Bellinu krv, no musia byť príbuzné,“ konštatoval na hlas Carlisle a Emmett si nahlas zaklial. „Určite si dal Belle svoju krv, predtým, kým ste sem dorazili.“ Nebola to otázka, ale konštatovanie a ja som prikývol. „Ale ani tvoja krv by ju nedokázala tak rýchlo hojiť, Edward. V jej krvi koluje niečo iné, ako len obyčajná ľudská krv.“

„Prekliata Swanová,“ zaklial som.

„Počkaj, povedal si Swanová?“ vyvalil so strachom oči Carlisle.

„Áno, Elizabeth Swanová, poznáš ju?“ vyhŕkli sme obaja na raz s Emmettom.

„Osobne som ju nikdy nevidel. Aro ju ukrýval pred nami ako najdrahší poklad sveta. Aby ste to chápali... Elizabeth Swanová bola prvá žena, ktorú Aro miloval. Bola človek. Ale to nedáva zmysel. Alebo áno?“ pýtal sa sám seba a ja som bol v šoku. Aro a Elizabeht? Bože, fuj, nie.

„Čo sa stalo medzi nimi?“ vyzvedal som a on pokračoval.

„Aro ju miloval, povedal jej o existencií upírov, ale ona chcela ostať človekom. Pristúpil na to, bol ochotný byť s človekom. Dokonca spolu žili aj sexuálnym životom. Všetko sa zmenilo, keď Elizabeth otehotnela. Aro bol zúrivý, nútil ju, aby si to dala vziať. Nesúhlasila. Do dnes nikto nevie ako a kam zmizla. Všetci mysleli, že je dávno po smrti a neprežila pôrod. Asi sme sa všetci mýlili. Aro ju hľadal všade, povolal všetky možné čarodejnice, aby ju lokalizovali, márne. Preto vznikol zákon, že sa upír nesmie fyzicky zblížiť s človekom.“

„Chceš tým povedať, že Bella je nejakým záhadným spôsobom rodina s Arom a Elizabeht? To je bláznivé, nemožné,“ hádal som sa, nedávalo to zmysel.

„V našom svete nedáva zmysel vôbec nič. Ale uvažuj, ak Elizabeht porodila dcéru, bola polovičným upírom, čiže mohla mať dieťa. To dieťa mohlo mať tiež potomkov.“

„Aha, Bella je človek s jedným percentom z upíra,“ rozosmial sa Emmett. Ja som bol v šoku, bolo to choré, nezmyselné.

„Nič o Bellinej matke nevieme,“ podotkol smerom ku mne Carlisle. Čo ak má pravdu a Bella je skutočne rodina s Elizabeth?

„Ale ona sa nikdy nezmienila o tom, že mala dcéru,“ povedal som a Emmett sa rozosmial.

„Edward, vy dvaja ste spolu nikdy veľa nerozprávali. Zabila predsa ženu, ktorú ti náš otec vybral. Trtkali ste ako zvieratá, čo si čakal, že naša sirôtka ti povie pravdu? Nedaj sa vysmiať.“ Musel som uznať, že má vo všetkom pravdu. Elizabeth mi vzala toho veľmi veľa. Ale ak je tu, je to veľmi zlé. Pre nás všetkých to je priveľmi nebezpečné.

„Emmett, ja viem, čo urobila a nechcem na to spomínať. Alebo nebodaj ty si na ňu rád spomínaš?“ podpichol som ho pre zmenu ja, ale na to už Rose vrčala ako besná.

„Máme tu dôležitejšie veci na riešenie, ako vašu minulosť,“ precedila pomedzi zuby a ja som zmĺkol.

„Mali by sme prísť na to, prečo je tu. Čo ju priviedlo do Forks a ako dlho tu už vlastne je. Čo ak je tu dlhšiu dobu a my sme o tom nevedeli. Po kom vlastne ide? Po vás alebo po Belle?“ Všetci sme začali uvažovať nad Carlisleovými poznámkami.

„Dlho tu nebude, Ruby mi povedala cez víkend, že ona sa vráti. Mala na mysli Elizabeth a mne to nedošlo. Všetko sa to stalo kvôli mne, ale ja som si myslel, že je to iba bláznivá žena.“

„Kto je Ruby?“ spýtali sa zborovo, iba Jasper vedel o koho sa jedná.

„Žena, ktorá vlastní takú divnú kaviarničku. Mal by som sa za ňou zastaviť, možno bude o niečom vedieť,“ premýšľal som na hlas.

„Pôjdem tam s tebou,“ povedal Jasper.

„Dobre, zajtra tam zájdeme a uvidíme, čo nám povie. Mohli by sme na dnes nechať tento rozhovor? Chcel by som byť pri Belle,“ požiadal som ich a odišiel hore schodmi.

Bella:

„Ako ste sa sem dostali? Kto ste?“ vykríkla som, keď som v dome môjho otca videla dve postavy mužov, ktoré stáli chrbtom ku mne. Chcela som sa načiahnuť po pálku, ktorú sme mali hneď vedľa dáždnika v stojane, ale zrazu som ucítila na mojej tvári vreckovku nasiaknutú niečím, čo strašne páchlo. Pokúšala som sa metať, ale bolo to zbytočné. Ruky, ktoré ma držali boli prisilné a ja prislabá. Začala som pomaly strácať vedomie, no stihla som ešte započuť hlas ženy.

„Naložte ju do auta, rýchlo, kým niekto nepríde,“ kázala prísnym a zároveň autoritatívnym hlasom.

Prebrala som sa a nevedela, kde som. Chcela som sa pohnúť, ale ruky som mala zviazané za chrbtom. Otáčala som hlavou, ale nevidela som nič. Bola tu priveľká tma, chladno a podivný zápach. Pochytila ma panika, chcela som kričať, ale ústa som mala zaviazané. Preboha, mňa niekto uniesol. Kto by mi chcel ublížiť? Prečo? Začali mi tiecť slzy a vzlyky boli tlmené šatkou, ktorú som mala obviazanú okolo úst.

„Princeznička sa prebrala. Dúfame, že vaša výsosť má pohodlie,“ zasmial sa ženský hlas a niekto ma surovo zdrapil za ruku, a vytiahol na nohy. Zatackala som sa a oprela o niečo veľmi chladné, nejaká stena alebo múr. Stiahli mi šatku z úst a do tváre mi zasvietili s baterkou. Nič som nevidela, oči som mala dlho v tme a zrazu ostré svetlo. Žmúrila som a odvracala pohľad od toho svetla.

„Čo odo mňa chcete?“ trasúcim hlasom som položila otázku, ktorú som mala veľmi dlho na jazyku.

„Nič,“ odpovedala žena. „Chcela som ťa vidieť.“

„Preto ste ma museli uniesť? Čo som vám urobila?“ vzlykala som a celé moje telo sa triaslo.

„My sme si ťa iba požičali,“ zasmiala sa diabolským smiechom, takým, ktorý počuť v hororových alebo psychopatických filmoch.

„Prosím, pustite ma, chcem ísť domov,“ fňukala som ako malé dieťa, ale človek v podobnej situácii by urobil asi to isté. Na moju prosbu sa začali smiať viacerí. Neviem, koľko ich tu bolo, ale dve ozveny smiechu boli hrubšie, akoby mužské.

„Ale, ale... Hádam si nemyslíš, že ťa pustíme hneď,“ šepla pri mojom uchu a na jeden prst si navinula prameň mojich vlasoch.

 „Sme rovnaké,“ konštatovala zamyslene.

„Nie sme,“ vyhŕkla som bez premýšľania ,a to bola chyba. Na tvári mi pristala dlaň. Rana, ktorú som dostala ma odhodila pár metrov a ja som narazila tvárou do múru. Prehrýzla som si peru a ucítila krv na jazyku. Ako môže mať jedna žena takúto obrovskú silu, prebehlo mi okamžite hlavou.

„Chceš ju zabiť?“ vyhŕkol niekto.

„Čo si povedal?“ zavrčala, bolo to naozaj akoby niekto vrčal. Pripomínalo mi to vrčanie, ktoré som počula aj v dome Cullenovcov. Ach, Edward, kde si.

„Nič, ospravedlňujem sa,“ šepol. Mal pred ňou obrovský rešpekt.

„Trochu sa s ňou pohrajte, ale musí ostať žiť. Ona je odkaz pre nich, že so mnou sa nie je radno zahrávať,“ zavelila a ja som počula odchádzajúce kroky.

„Nieee, nechajte ma, prosím,“ kričala som a hádzala sebou, ale zrazu som si uvedomila, že moje ruky sú voľné. Bola som celá spotená a so srdcom, ktoré mi bilo napchané až v krku som zmetene pozerala po okolí a pohľad mi padol na ženu sediacu pri mne. Bola to Esme.

„Bella, pokoj, som pri tebe, dievčatko,“ šepkala upokojujúco Esme.

„Esme,“ vzlykla som plná šťastia, že je pri mne a okamžite som ju objala.

„Som tu, si v bezpečí, nikto ti neublíži,“ upokojovala ma a hladila po vlasoch.

„Edward?“ spýtala som sa, chcela som ho vidieť. Potrebovala som ho mať pri sebe, i keď som mala veľa otázok a bola zmätená z toho, čo sa stalo v dome Esme, musela som ho vidieť.

„Mám ho zavolať? Určite stepuje za dverami a čaká, kým ho zavolám. Nepohol sa od teba ani na chvíľu,“ povedala a ja som iba prikývla, že ho má zavolať. „Idem po neho, hlavne lež. Donesiem ti niečo?“

„Vodu, ak smiem poprosiť,“ požiadala som a opäť si ľahla do mäkkej postele. Bolo zvláštne, ale telo ma nebolelo tak veľmi, ako som sa bála.

„Hneď ti to prinesiem,“ povedala, keď vychádzala z izby. Očami som bola prišpendlená na dverách a čakala, kedy do vnútra vojde môj anjel. Keď som Edwarda uvidela stáť vo dverách, neudržala som slzy. Vyzeral hrozne. Bol smutný, utrápený, ale napriek tomu v očiach mal radosť. Vyzeral, akoby nespal celé dni, ale ani to mu neubralo na jeho dokonalosti.

„Bells,“ šepol a jeho hlas sa chvel. Nepohol sa od dverí, akoby mal strach, ale nevedela som z čoho.

„Edward,“ vzlykla som a on bol okamžite pri mne.

„Neplač, zlatíčko, som tu,“ šepkal a pevne ma držal v náručí. Nechala som vyjsť na povrch všetku bolesť, ktorú som vo svojom vnútri cítila a plakala. Doslove som mu zmáčala celé tričko, ale jemu to bolo očividne jedno.

„Nechoď preč,“ žiadala som ho pomedzi vzlyky a ešte pevnejšie som ho objala.

„Nikam nejdem, som tu, som s tebou. Prosím, neplač, bolí ma pozerať na tvoje slzy,“ šepkal mi do vlasov.

„Bála som sa,“ priznala som sa a on vydal nezrozumiteľný zvuk, akoby zaplakal spolu so mnou.

„Aj ja som sa bál, nikdy som sa ešte takto nebál. Myslel som...“ hlas sa mu zadrhol. Vedela som, čo mi chcel povedať, cítila som sa rovnako.

„Aj ja som sa bála, že ťa už nikdy neuvidím.“

„Pšššt, už je po všetkom,“ upokojoval ma, ale ja som vedela, že nie. Niečo vo mne hovorilo, že to ešte neskončilo.

„Som odkaz,“ povedala som zamyslene a Edward sa na chvíľu odo mňa odtiahol.

„Čo si to povedala?“ spýtal sa prekvapene.

„Som odkaz, to povedala tá žena.“

„Kurva,“ zaklial a postavil sa na nohy.

„Edward, kto to bol a čo odo mňa chce? Prečo ja?“ dožadovala som sa vysvetlenia a on si povzdychol.

„Bella, ja... Mala by si oddychovať, neskôr si o tom pohovoríme, ale musíš nabrať síl,“ zahováral a ja som krútila hlavou. Nie je toto predsa moje prvé prepadnutie. Dostala som pár rán, bola vystrašená, ale nebolo to také peklo, ako prvýkrát. Takže chcem vedieť, chce tá žena a proti komu to vlastne stojím. Musím to vedieť, teraz nie je čas ležať, plakať a nič nevedieť.

„Nie, Edward, neopovažuj sa mlčať. Ja som tá, ktorú uniesli z vlastného domu. Ja som tá, ktorú nejaká psychopatická žena udrela a tvrdila, že som odkaz pre nich. Pre koho a prečo? Ja to musím vedieť a ty mi na to dáš odpovede.“ Nehodlala som to nechať tak, nemohol sa z toho vykrútiť.

„Je to zložité...“

„Zložité? Nechci ma nasrať. Teraz musím ísť na toaletu, ale keď sa vrátim, všetko mi vysvetlíš,“ povedala som pevným hlasom a posadila som sa. Zatočil sa mi hlava, ale inak som sa cítila dobre. Prekvapivo veľmi dobre, čo mi to dal Carlisle za lieky, že som v poriadku. „Ako dlho som spala?“ spýtala som sa.

„Skoro trinásť hodín,“ odpovedal a ja som sa opäť zamyslela. Je možné, aby som po necelom dni bola v poriadku? Nedáva to žiadny zmysel.

„Mám ti pomôcť?“ spýtal sa a opatrne ku mne načiahol ruku. Prijala som ju a oprela som sa o neho. Nohy som mala ešte slabé a bez jeho pomoci by som asi k dverám kúpeľne nedošla.

„Ďakujem,“ šepla som a zatvorila za sebou dvere. Urobila som, čo bolo potrebné a prešla k umývadlu, aby som sa opláchla vodou. Pri pohľade do zrkadla som sa zľakla. Nemala som žiadne modriny, žiadne známky násilia. Ako je to možné? Nemohol to byť predsa iba sen. Videla som nejaké slabé fliačky na mojej tvári, ktoré pripomínali strácajúce sa modriny. Aj ranka na perách bola oveľa menšia, ako som si myslela, že v skutočnosti je. Čo sa to tu dopekla deje.

„Si v poriadku?“ Edwardova otázka ma vtiahla naspäť do reality a ja som sa ešte raz opláchla vodou, predtým, ako som vyšla z kúpeľne. Pomohol mi späť do postele a ja som sa napila vody, ktorú doniesla Esme počas mojej neprítomnosti.

„Čo mi dal Carlisle?“ spýtala som sa a Edward na mňa prekvapene pozrel. „Musel mi dať nejaké zázračné lieky, nie je možné, aby som bola bez škrabanca.“ Edward mlčal a ja som pochopila, že mi to nechce povedať.

„Asi by som mal začať od začiatku, ale najprv by som ťa rád o niečo poprosil.“ Edward vyzeral rozhodne a ja som chcela, aby tá rozhodnosť nevzala nohy na ramená. Prikývla som a čakala. „Bella, chcem, aby si vedela, že si pre mňa tá najcennejšia osoba na tomto svete. Si to najdôležitejšie, čo mám. Prosím ťa, aby si sa ma nebála, nech ti poviem, čokoľvek. Nikdy by som ti neublížil. Vieš to, však?“ spýtal sa ma a jeho oči ma žiadali, aby som povedala áno. Neváhala som ani sekundu a horlivo prikývla.

„Samozrejme, povedala som ti to už veľakrát. Dôverujem ti, Edward, viem, žeby si mi nikdy neublížil. Ty ma predsa chrániš.

 Pamätám si, že ty si ten, ktorý ma opäť zachránil. Ty si ma našiel. Boh vyslyšal moje prosby a priviedol ťa ku mne. Prečo by som sa mala báť teba, nerozumiem,“ krútila som hlavou a on sa postavil tvárou k oknu.

„Nie som tým, kým sa vydávam, že som,“ otočil sa späť ku mne. Ruky vložené vo vreckách jeansoch a tvár smerujúca k zemi.

 „Som to ja, ale predsa to nie som ja. Neviem, ako by som začal, ale pokúsim sa ti povedať všetko v trochu skrátenej verzii. Volám sa Edward Anthony Massen a môj brat je Emmett Massen. Spoznala si ho, nie práve tak, akoby si mala. Nereagoval na tvoju prítomnosť vhodne, ale on za to nemohol.“ Nemohol? Chcel ma zabiť a on povie, že nemohol? Hádam zato môžem ja? „Nechcem ho hájiť, nie sme práve vo vzťahu, aby som ho obhajoval, ale teraz musím. Ja a môj brat sme milovali rovnaké dievča.“

„Správne. O Elizabeth som ti už rozprával, ale nepovedal som ti všetko.“ Ona snáď žije? Nepovedal, že mi klamal, povedal, že mi nepovedal všetko. Ale čo ak naozaj žije? „Elizabeth a ty... Ty a Elizabeth... Bože... Proste ste rovnaké, Bells.“

„Rovnaké, sme rovnaké,“ zneli mi v ušiach slová, ktoré povedala tá žena. „Ona žije,“ šepla som neveriacky a Edward na mňa hľadel a v očiach mal otázky. „Ako sme rovnaké?“

„Ako dvojičky. Ako si to myslela ty?“

„Tá žena, hovorila, že sme rovnaké. Tvoja ex žije a to ona ma uniesla.“

„Viem.“

„Vieš?“

„Viem.“

„A povieš mi prečo?“

„Nie.“

„Ako to? Musíš to vedieť. Veď je to tvoja ex a aj ex tvojho brata. Musíš vedieť, o čo jej ide. A prečo ja?“

„Bella, ja skutočne neviem, čo od teba chce. Neviem, prečo si ty odkaz a prečo ti chce ublížiť. Dokonca neviem, prečo ste rovnaké ako vajce – vajcu. Myslel som si, aj Emmett si myslel, že je mŕtva. Ona by mala byť mŕtva vyše sto rokov.“ Teraz som sa rozosmiala.

„Nepomýlil si sa?“

„Nie, to je ďalšia vec, ktorú ti musím povedať. Bella, ja, Elizabeth a Emmett sme upíri. Prosím, neboj sa,“ šepol, keď videl, ako som sa inštinktívne prilepila o čelo postele. „Bells, počúvaj ma. Nikdy by som ti neublížil, môj brat tiež nie. Bol v šoku, keď ťa videl, myslel si, že si ona. Vie, že nie si a už sa nič podobné nebude opakovať.“ On sa pomiatol. To nemôže byť pravda.

„Carlisle,“ skríkla som a on bol v momente pri mne, akoby celý čas stál za dverami izby. Kmital očami zo mňa na Edwarda a opäť späť.

„On sa pomiatol,“ šepla som a prstom ukázala na Edwarda.

„Bella,“ oslovil ma Carlisle a postavil sa vedľa Edwarda. „Nikto sa nepomiatol a hlavne, nikto ti nechce ublížiť. Poznáš ma, poznáš celú moju rodinu a nie iba deň. Vieš, žeby sme ti nikdy neublížili, práve naopak. Si členom našej rodiny a my ťa chceme chrániť. Naše tajomstvo je pre teba nebezpečné, veľakrát sme ti chceli povedať, kým v skutočnosti sme, ale báli sme sa a chránili ťa. Nechceli sme ťa stratiť, bolo to pre tvoju bezpečnosť. Edward ti povedal naše tajomstvo a tým vložil naše životy do tvojich rúk. Nikto z ľudí sa nemal dozvedieť o existencii upírov, je na to zákon v našom svete. My ti však veríme, vieme, žeby si nás neublížila. Tak, ako my by sme nikdy neublížili tebe.“

„Zabíjate ľudí,“ šepla som trasúcim hlasom.

„Bella, všetci žijeme na zvieracej krvi. Je to pre niektorých síce ťažké, ale zvládame to. Ja som nikdy ľudskú krv neochutnal. Taktiež ani Esme a Alice. Ostatní nemali toľko šťastia, ale teraz sú... Akoby som to povedal, čistí. Ale nie všetci upíri sú ako my, niektorí pohŕdajú našou voľbou, odsudzujú nás za náš spôsob života.“

„Prečo sa chce líšiť?“ Opäť som mu skočila do reči, ale nemal mi to za zlé. Bola som zvedavá a potrebovala som nazbierať, čo najviac informácií. Zvláštne na tom bolo, že som sa ich nebála, ale zmätená som bola poriadne.

„Nechceme byť monštrá, chceme žiť medzi vami. Nie každý z nás mal na výber. Nepýtali sa nás, či chceme byť tým, čím sme. Nebola to naša voľba, ale mohli sme si vybrať spôsob života.“

„Chceš mi povedať, že vás premenili proti vašej vôli?“ vypískla som a trochu sa uvoľnila z tej strnulej polohy.

„U mňa premena začala a ja som vedel, čo sa so mnou deje. Nechcel som umrieť, ale nechcem som ublížiť mojim blízkym, a tak som odišiel. Ja som premenil Esme a Rosalie. Pri Esme som bol obrovský sobec, ale nemohol som o ňu prísť, miloval som ju. Umierala a ja som to nemohol dopustiť. Rose umierala tiež, bola mladá, taká krásna a celý život mala pred sebou. Nemohol som dopustiť, aby vyhasol mladý život.“ Keď Carlisle dopovedal, otočila som sa na Edwarda a čakala, ako to bolo u neho.

„Ja som si to vybral, ale nie dobrovoľne,“ šepol a hlavu otočil tak, aby mi nepozeral do očí. Hanbil sa? „Elizabeth mňa a Emmetta poblúznila, ovládala nás a my sme si mysleli, že ju milujeme. Súhlasili sme a toto sa z nás stalo.“ Preboha, čo im to len tá mrcha urobila. Chcela som vedieť viac, chcela vedieť všetko, ale najprv som potrebovala chvíľu sama pre seba. Potrebovala som vstrebať všetky informácie, ktoré som dostala. Zatiaľ viem, že mi neublížia a chcú ma chrániť. Znamená to, že som v bezpečí.

„Potrebujem byť sama, prosím,“ šepla som a obaja prikývli.

„Edward musí ísť niečo vybaviť, ale my ostatní tu budeme. Stačí nás zavolať a za sekundu sme pri tebe,“ ubezpečil ma Carlisle.

„Kam ideš? Za ňou?“ spýtala som sa so strachom, ale nie o seba. Bála som sa o Edwarda a o to, čo by mu mohla urobiť.

„Nie, nevieme, kde teraz je. Idem za niekým, kto by nám mohol dať nejaké informácie, ale prídem. Ak ma budeš chcieť vidieť, stačí napísať,“ povedal a ja som si vydýchla. Obaja sa pobrali preč a zatvorili dvere.

„Dávaj si pozor,“ šepla som do prázdnej izby a vedela, že nemohol počuť. O pár sekúnd mi zapípala správa.

Budem, nebojsa o mňa. Pospi si. S láskou E.

Edward:

S Carlisleom sme mlčky zišli dole do obývačky, ale v duchu ma hrialo vedomie, že sa Bella o mňa bojí. Možno nie je všetko stratené a začne mi opäť veriť. Bolo zvláštne, ako pokojne všetko vzala, čakal som hysterický krik, snahu o útek, ale ona? Iba pokojne sedela a počúvala všetko, čo jej Carlisle rozprával. Bola iná, výnimočná a ja som ju preto miloval. Bál som sa iba jediného, ak som jej povedal kým som, musel som jej tiež povedať, že nie som taký nevinný ako Carlisle.

„Takže vie pravdu,“ konštatovala Esme a my sme prikývli. „Vzala to celkom dobre.“

„Viac ako len to, nemá strach, je iba zmätená,“ povedal Jasper a tiež bol z toho prekvapený.

„Musím ísť za Ruby, sľúbte mi, že na ňu dáte pozor. Nepohnite sa od nej,“ žiadal som a každému pozrel zvlášť do očí. Zastavil som na Emmettovi. „Nie je to medzi dobré, ale prosím ťa, ochráň ju. Je pre mňa všetkým.“

„Sľubujem, nesklamem ťa,“ povedal pevne a ja som vedel, že mu napriek všetkému môžem dôverovať. Vedel, čo znamená milovať, videl som to v jeho očiach, keď sa díval na Rosalie.

„Jasper, môžeme?“ spýtal som sa a rýchlo pobozkal Alice a vybral sa po mojom boku k autu. Boli sme ticho, nevedel som, čo sa jemu hrnie hlavou, ale ja som mal veľa otázok. Prečo chcela Elizabeth poslať po Belle odkaz. Čo s tým má Bella a ako dlho tu vlastne už je. O čo jej ide, prečo po toľkých rokoch sa ukázala.

„Edward, uvažoval som, ale nedáva mi to zmysel,“ povedal a poškriabal sa na hlave Jasper.

„Nerozumiem, na čo narážaš?“

„Uvažuj. Ty si bol väznený tu, vo Forks. Bellu väznila na tom istom mieste, kde si bol pred nedávnom ty. Vrátil sa Emmett a ona v ten istý deň unesie Bellu. Práve Bellu, nie Rosalie. To znamená, že nejde po vás oboch, myslím tým teba a Emma. Ona ide priamo po tebe alebo po Belle. Otázka znie, prečo. Je možné, že ťa stále chce?“ konštatoval na hlas Jasper a ja som sa poslednej vete musel zasmiať.

„Jasper, tá potvora nemiluje nikoho iného iba seba. Ona nevie, čo je to milovať niekoho iného. Ak by jej išlo o mňa, už dávno by sa ukázala a dala o sebe vedieť. Ešte skôr, ako som spoznal Bellu. Po Rosalie nejde, pretože je upírka a vie, že je stále v kruhu ďalších upírov. Nešla by na istú smrť, to mi ver. Bella je pre ňu ľahší terč, je to človek, bezbranný človek, ktorý sa nevie brániť. Ale v jednom máš pravdu, je tu veľa náhod, ktoré treba prešetriť.“

„Pozri, už sme u Ruby, teraz vojdeme dnu a pokúsime zistiť, všetko, čo sa bude dať,“ prikývol som a zaparkoval auto. Obaja sme naraz vystúpili a vošli do kaviarničky u Ruby. Bolo tu prázdno, nebola tu ani noha. Bolo zvláštne, že som tu tretíkrát a stále tu nik iný nie je.

„Čakala som vás,“ prehovoril hlas a my sme ľakom nadskočili. Zasmiala sa. „Vystraší vás obyčajná stará baba, ach, chlapci.“ S Jasperom sme na seba divne pozreli, ale nijako zvlášť nekomentovali. „Posaďme sa, máte na mňa veľa otázok a najmä ty, Edward,“ povedala a ukázala smerom k stolu. „Viem kto si ty a kto sú tvoji priatelia. Rovnako viem, že Bella je v nebezpečenstve. Bohužiaľ tvojou vinou.“

„Mojou?“ vyhŕkol som a v krku sa mi urobila hrča.

„S Elizabeth nie je dobré sa zahrávať a čo je ešte horšie, ak dáš prednosť niekomu inému. Vybral si si Bellu, zamiloval si sa do nej. Vybralo si ju tvoje mŕtve a nepotreboval si, aby ťa niekto k tomu nútil. Ohrdnutá žena je veľký problém.“

„Chcete mi povedať, že Bella je v nebezpečenstve len preto, že si tá mrcha zmizla na niekoľko desaťročí a ja som sa zamiloval?“ vyhŕkol som a hlas mi zvláštne preskočil.

„Je to tak, to bol hlavný dôvod, prečo sem prišla. No teraz vie o Belle, vie, že sú rovnaké a bude pátrať prečo je tomu tak.“

„A prečo tomu tak je?“ spýtal sa Jasper.

„Čo viete o Elizabeth a jej minulosti? Aby som vám nerozprávala to isté.“

„Vieme, že bola Arovou milenkou a otehotnela s ním. Ušla a viac z jej minulosti nevieme a ani to ako sa z nej stal upír a čo je s dieťaťom.“ Jasper sa ujal slova, pretože ja som stále nemohol uveriť, že kvôli mne je Bella v smrteľnom nebezpečenstve. Mal som sa od nej držať ďalej, mal som odísť, ale bol som sebecký a ostal. Zamiloval sa do nej.

„Myslela som si to, nič neviete,“ krútila hlavou a my sme s Jazzom po sebe nechápavo pozreli. „Elizabeth ušla od Ara, to je pravda. Chcela byť matkou a chcela porodiť svoje dieťa. Nevedela, aké riziko to prináša, ale každá matka by na jej mieste konala rovnako. Ušla, dlho sa skrývať nemohla, pretože jej tehotenstvo neprebiehalo ako každé iné. Mala v sebe polovičného upíra. Porodila v lese, v starej chatrči. Keď otvorila oči a uvidela svoju malú dcéru bez známok života, zošalela. Ušla a nik o nej nikdy nepočul. Nikdy sa nedozvedela, že jej dieťa prežilo len s veľkými komplikáciami. To dieťa vyrástlo...“

„Počkať,“ skočil som jej do reči. „Jej dieťa žije? Odkiaľ to všetko vieš?“ domáhal som sa vysvetlenia.

„Moja stará mama jej pomohla porodiť a zachránila jej dieťa. Preto to viem a tiež viem, že sa to dieťa zamilovalo do môjho deda a počali tiež dieťa. Opäť to bolo dievčatko, ale bolo človekom. V žilách tomu dieťaťu síce kolovala aj krv z upíra, ale bolo prevažne čarodejníkom. Čiže človekom. No pôrod moja babka neprežila a dedko sa opäť oženil.“

„Čo sa stalo s tým dievčatkom?“ skočil do reči pre zmenu Jasper.

„Chlapci, ak ma budete stále prerušovať, urobím z vás žaby,“ vyhrážala sa nám s úsmevom na perách. Preblesklo mi hlavou, či by to naozaj dokázala. „Ver, že áno,“ odpovedala na moju nevyslovenú otázku. „Nečítam myšlienky, ale tvoj pohľad hovorí za všetko, Edward. Takže môžem pokračovať?“ spýtala sa a my sme mlčky obaja prikývli. „Neviem, čo sa stalo s tým dievčatkom, to je záhada aj pre mňa. Jedného dňa boli všetci v lese a ona sa niekam zatúlala. Nenašli ju, akoby sa po nej zľahla zem. Keď som zistila, že tu vo Forks žije dievča, ktoré sa podobá na ňu musela som prísť. Podoba bola neuveriteľná, síce som ju videla iba na fotografiách, ale akoby jej vypadla z oka. Čo viete o Bellinej matke?“

„Počkaj, takže každé dieťa, ktoré sa narodilo bolo dievča a vyzerali na vlas rovnaké? Ako je to možné?“

„Neviem, na to bohužiaľ neviem odpovedať. Mám iba teóriu, že to súvisí s Elizabeth a jej skutočnou rodinou. Ak by ste sa pokúsili zistiť niečo o nich, nič nenájdete. Žiadna zmienka o nich nie je, akoby neexistovali, akoby Elizabeth vznikla zo vzduchu.“ Preboha, čo sú to za čary? To predsa nie je možné.

„Jedine ona by vám vedela povedať viac, ak si niečo pamätá zo svojho prechádzajúceho života. Ale to nik nevie zaručiť. A teraz ma zaujíma, čo viete o Bellinej matke.“

„Bella si na ňu nepamätá, rozprávala mi, že sa na ňu vôbec nepamätá. Vraj jediné, čo vie, je to, že sa na ňu nepodobá. Nedáva to žiaden zmysel,“ krútil som hlavou.

„Musím vidieť Bellu, jedine tak zistíme, čo si pamätá,“ povedala pevným hlasom.

„Nie, nedovolím, aby ste na ňu skúšali čáry – máry, nato zabudnite,“ zavrčal som.

„Edward, ja jej nechcem ublížiť. Podľa všetkého je moja rodina, prečo by som to robila?“ spýtala sa ma a pravdou bolo, že som to nevedel.

„Ale prečo nám chcete pomôcť?“ spýtal sa Jasper, ktorý bol do teraz ticho.

„Aro zistil, čo moja rodina urobila. Zistil, že u nás Elizabeth porodila a že jej moja rodina pomohla. Pred pár rokmi vyhladil celú moju rodinu, iba ja som prežila, pretože som bola preč. Pomôžem vám, lebo chcem pomstu. Elizabeth zaplatí zato, čo spôsobila mojej rodine,“ povedala tvrdo a ja som v jej očiach videl hnev, neopísateľný hnev zmiešaný s bolesťou. „Bellu ochránim, ale ona zaplatí za všetko.“

„Zavoláme Arovi a on sa o to postará,“ povedal Jasper, ale ja som pokrútil hlavou.

„To neurobíte. Zabil by mňa, Edwarda, Bellu a nie len Elizabeth. Chceš, aby tri nevinné životy prešli samotným infernom?“ Jasper pokrútil hlavou. „Ak by to bolo také jednoduché, už by som ho zavolala, ale musím chrániť Bellu. Najprv sa zbavíme Elizabeth a potom uvidíme, čo ďalej.“

„Bella je iná,“ šepol som a dúfal, že som nepovedal niečo, čo som nemal.

„Ako iná?“ spýtala sa s obavami.

„Ona sa hojí rýchlejšie ako človek. Prečo?“ povedal som a dúfal, že na moju otázku bude vedieť odpovedať.

„Tým, že Elizabethina dcéra bola z väčšej časti upír, dedí sa to. Bella nepotrebuje krv, nie je ani upír, ale v žilách má niečo z upíra. Je to jednoduché, dedí sa to z pokolenia na pokolenie. Záleží však od toho, kto je biologický otec. Ak by napríklad Bella otehotnela s tebou, jej dieťa bude z väčšej časti ako ty. Dieťa si vždy nesie viac z otcovej strany. Neviem, prečo, ale je to tak. Pri jej rode je to tak dané. Ale nie je nezraniteľná ani nesmrteľná. Starne, môže umrieť, ale tiež môže byť premenená v to, čím si ty.“

„Odkiaľ toho toľko vieš?“ Naša konverzácia bola stále rovnaká. Otázky a odpovede, i keď niekedy neboli dostačujúce, ale boli sme o krok bližšie a vedeli viac o Belle.

„Zabúdaš, že moja rodina vychovala jednu z potomkov Elizabeth. Zaujímali sa o ňu a jej minulosť. Nebolo jednoduché mať doma poloupírie dieťa. Ale stále neviem dosť. No Elizabeth nám toho asi veľa nepovie, mne určite nie,“ konštatovala.

„Ale mne by mohla,“ povedal som to nahlas? Naozaj som to vyslovil? Ak je tu len kvôli mne, ak ubližuje osobe, ktorú milujem... Som jediný, ktorému niečo povie.

„Je to nebezpečné, si sa zbláznil?“ skríkol po mne Jasper.

„Je mi to jedno. Ide o Bellu. Jasper, urobil by si na mojom mieste to isté, ak by išlo o Alice. Musím sa dostať k Elizabeth a zistiť viac o jej ľudskom živote. Musíme vedieť, prečo sa rodia len dievčatá, prečo sú na vlas rovnaké. A nesmie to zistiť Aro.“

„A čo Bella? Ako jej chceš povedať, že ideš po svojej ex?“ vybafol na mňa.

„Neviem, nepoviem jej to.“ Akoby som aj mohol, čo by som jej povedal. Nikdy by to nepochopila. Bude sa hnevať, ale musím ju udržať v bezpečí.

„Takže tvoj plán je zbaliť Elizabeth. Nechať ju, aby si myslela, že ju miluješ a ona ti ako hlúpa husička povie všetko o svojej minulosti? To je tvoj plán?“ zasmial sa Jasper. Ruby to nijako nekomentovala iba mlčky počúvala náš rozhovor.

„Máš snáď lepší nápad?“ spýtal som sa rovnakým odmeraným tónom.

„Bella ťa teraz potrebuje. Potom zážitku s Elizabeth a po zistení, že sme upíri... Musíš byť pri nej. Sama to nezvládne,“ dohováral mi, ale ja som bol rozhodnutý.

„Čo je s Bellou?“ strachovala sa Ruby.

„Elizabeth ju uniesla, ale už je v poriadku. Edward ju zachránil,“ vysvetlil Jasper.

„Jasper má pravdu, Bella ti dôveruje. Nemôžeš ju sklamať. Ak chceš ísť do toho, musíš jej povedať pravdu,“ stála na strane Jaspera a ja som prikývol. No na druhej strane som si v hlave spriadal plány, ako si získať dôveru Elizabeth. Nebude to ľahké a len ťažko mi uverí.