Nezamiluj sa! - Tretia kapitola

Nezamiluj sa! - 3. časť

(inšpirované týmto obrázkom)

O pár minút sa mám stretnúť s Edwardom a som nervózna, ako pred skutočným rande. Mám na neho urobiť dojem, mám ho presvedčiť, aby sa do mňa zaľúbil. Bože. Alice povedala, že bude stačiť, ak sa bude dobre baviť a ja urobím dobrý dojem. Základ je, aby chcel so mnou stráviť aj ďalší deň. Neviem, či strávi a hlavne potom, čo som si pre neho pripravila. Musela som sa doširoka usmiať, pretože som veľmi dlho čakala na tento deň. Už vyše mesiaca som čakala ďalšiu akciu, ktorú v Rock Meadow usporiadajú. Vždy je to niečo adrenalínové, zábavné a hlavne nezabudnuteľné. Zúčastniť sa môžu iba takzvaný V.I.P ľudia.

„No?“ spýtala som sa do mobilu, ktorý mi zazvonil a vyrušil z môjho snívania.

„Pripravená?“ spýtala sa Alice.

„Áno, už idem len si musím ešte zobrať dáždnik,“ povedala som a hľadala ešte jeden pre Edwarda.

„Dnes nemá pršať, Bella,“ ubezpečovala ma, ale ja som sa iba zasmiala. Človek nikdy nevie načo mu ho bude treba.

„Ozvem sa, Al, musím ísť. Pa a mysli na mňa,“ požiadala som ju a zavesila. Obula som si pohodlné balerínky a vyšla z izby. Edward tam stál, čakal ma a vyzeral skvele. Ako to ten chlap preboha robí. Mal na sebe rifle, tenisky a čierne napasované tričko. V jednej ruke držal sveter a na tvári mal svoj pokrivený úsmev.

„Ahoj,“ šepol a zadíval sa na moje dáždniky.

„Ahoj,“ odpovedala som. „Neboj sa, viem, prečo ich beriem,“ žmurkla som na neho a on zaklipkala očami. Vyzeral nevinne, ale zdanie klame. Aspoň v jeho prípade. „Pripravený?“ spýtala som sa.

„Som iba v tvojich rukách, Bells,“ šepol a nastavil mi svoje rameno. Prijala som ho a spolu sme vykročili za spoločným dobrodružstvom. Cestou von z internátov sme stretli pár dievčat, ktoré na nás doslovne zízali, čo mi bolo veľmi nepríjemné. Každý si myslel, že som ďalšia, ktorá mu podľahla a mne to išlo na nervy. Edward si to všimol, toto by neušlo ani slepému. 

„Nevšímaj si to, závidia,“ šepol. „Žiadna so mnou nešla von za bieleho dňa a už vôbec nie ruka v ruke,“ vysvetlil mi a ja som si uvedomila, že je to pravda. Edward bol síce sukničkár a pretiahol všetko, čo sa hýbe, ale nikdy nešiel s nimi na verejnosť. To som musela uznať, bola som prvá a možno aj posledná.

„Chápem, ale pripadám si ako v Zoo,“ vysvetlila som mu a už len mlčky kráčala k svojmu autu.

„Ideme autom?“ Bol prekvapený.

„Neboj sa a trocha mi dôveruj. Si predsa chlap, ja by som sa mala báť, ale keďže to bol môj nápad... Proste mi pre dnešný deň dôveruj. Sľubujem, že pôjdeme maximálne dvadsať minút autom,“ ubezpečovala som ho a vedela, že pri dobrej premávke to bude len pätnásť minút.

„Nemám strach, ale ak mi nepovieš, kam ideme nenastúpim,“ stál si za svojim a opieral sa o moje auto.

„Fajn, poviem ti, kam ideme, ale nepoviem, čo tam,“ prikývol. „Ideme do Rock Meadow Conservation Area, spokojný?“

„Ty ma chceš zneužiť,“ vypískol a na nás sa obrátilo asi desať ľudí.

„Si debil, Cullen,“ zavrčala som a nasadla do auta. Ak by to povedal kúsok hlasnejšie určite to bude počuť aj do Alicinej izby, ktorá bola na druhom konci. Edward si sadol na stranu spolujazdca.

„Žartoval som,“ šepol a upieral na mňa svoje zelené oči. „Sľubujem, že ťa už nenahnevám, ale je to zvyk,“ priznal a ja som musela pripustiť, že má pravdu. Nebolo ani pre jedného z nás jednoduché tráviť spolu tento čas. „Ako dlho budeme preč?“ spýtal sa a ja som strelila po ňom pohľadom.

„Ak máš na večer plány radšej ich zruš,“ zahundrala som.

„Bože, Bella, nemám, ale ak mám byť úprimný som hladný,“ usmial sa.

„Aha, no ak chceš môžem ti kúpiť niečo cestou, ale ja by som na tvojom mieste radšej nejedla. Ak vydržíš hodinku, maximálne dve kúpim ti na jedlo aj celé prasa,“ povedala som a pokývala hlavou.

„To už nebude treba, dovtedy asi umriem alebo prinajlepšom budem mať fatamorgány od hladu. Už som to pochopil. Necháš ma vyhladovieť a potom ma tam necháš napospas osudu.“

„Čo si to o mne myslíš, naplánovala som skvelý program. Vieš, aké ťažké bolo zariadiť, aby sme tam mohli spolu ísť?! Dokonca som musela priznať, že poznám toho debila Newtona,“ zavrčala som a on na mňa nechápavo pozrel. Až teraz som si uvedomila, že som vybuchla a on nevie o čom je reč. „Prepáč,“ pípla som a naštartovala auto.

„Bella, nemyslel som to zle. Naozaj sa snažím, ale všetko, čo poviem, ťa vytáča,“ riekol sklamane a znelo to aj úprimne.

„Prepáč,“ šepla som a mala pocit, že naše rozhovory sú len o prepáč. „Vieš, iba raz za dva mesiace sa konajú tieto stretnutia. Vždy sa konajú niekde inde, nie sú zvaní bežný ľudia. Musíš mať niekoho, kto pozná hlavu toho všetkého. Nikdy som na niečom podobnom nebola, ale túžim po tom,“ vysvetlila som mu.

„A ten Newton, či ako si ho nazvala bude tam?“

„Nie, on tu nežije. Býva v Springfielde, čo je sedemnásť hodín odtiaľto, našťastie.“ Neodpustila som si hlboký výdych.

„Aj ty pochádzaš zo Springfieldu,“ konštatoval na hlas. „Ublížil ti? Je tvoj ex?“ zaujímal sa a mne po tele prechádzal mráz.

„Nie je to môj ex a ublížil,“ povedala som tvrdo. „Nechcem o tom hovoriť, prosím,“ požiadala som ho a on mi chytil ruku, ktorú som mala na rýchlostnej páke.

„Nebudem sa v tom vŕtať, ale ak by si chcela... Som dobrý poslucháč.“

„Ďakujem,“ šepla som a pomaly parkovala auto na vyhradenom parkovisku. Boli tu iba tri autá a my. Čakala som vyššiu účasť, ale nevadí. Teraz už iba ostávalo ísť pešo pár kilometrov. „Musíme ísť pešo,“ povedala som a brala dáždniky.

„Ako ďaleko, vieš, aby som našiel cestu späť,“ zasmial sa a ja som sa pridala.

„Len kilometer, je to hneď za rohom, vygooglila som si to,“ povedala som pyšne. „Musíme ísť do kopca ku Highland Meadow, je to hneď za starým cintorínom,“ dodala som a pustila sa do kopca. Edward stál, keď som sa otočila jeho smerom. „Ideš alebo si si rozmyslel?“

„Bože, ženská, toto je fakt divné prvé rande,“ zasmial sa a ja som na neho hľadela ako dilino. On toto naše stretnutie nazval prvé rande? Asi sa mi to iba zdalo. „Ale veď ma, som v tvojich rukách.“ Kráčali sme smerom k cintorínu a ja som už videla pár ľudí, ktorý tam horlivo debatovali. Tuhla mi krv v žilách, pretože som netušila, či to načo sa chystáme dokážem. Pribehol k nám nejaký chlapec.

„Od koho ste?“ vyhŕkol ako prvé.

„Od Newtona,“ odpovedala som.

„Jasné, Mike Newton,“ uškrnul sa. „Kto je tu hosť?“

„On,“ ukázala som na Edwarda, ktorý nechápavo sledoval tajnú konverzáciu.

„Dôveruješ jej?“ spýtal sa Edwarda a on iba vystrašene, ale nie presvedčivo prikývol. „Dobre, zaviaž mu oči a potom choďte aj s ním smerom k tej konštrukcii.“ Otočila som sa a skoro vykríkla od zdesenia. Koľko to mohlo byť od zeme? Nie som dobrá v odhadoch, ale bolo to minimálne stopätnásť metrov nad zemou. Na sucho som prehltla. Chalan odišiel a na nič sa viac nepýtal.

„Ty ma chceš vážne zabiť,“ konštatoval Edward.

„Nie, prosím ťa, ver mi. Môžem ti sľúbiť, že nič podobné si nikdy ešte nezažil. Vlastne ani ja nie, ale prosím ťa, ver, že ti nechcem ublížiť. Budeš mať zážitok a nazval si toto prvým rande. Tak ti garantujem, že po tomto budeš chcieť druhé,“ zasmiala som sa na uvoľnenie a išla mu zaviazať šatku okolo očí.

„Skúsim ti veriť, ale mysli na to, že som ešte primladý a prikrásny na to, aby som zomrel. A ak mám náhodou umrieť, urobíš niečo pre mňa?“ spýtal sa a prepaľoval ma svojim pohľadom.

„A čo?“

„Pobozkaj ma,“ zašepkal sa ja som celá stuhla. Bolo jednoduché ho pobozkať včera, ale dnes? Dnes, keď som v sebe nemala ani štipku alkoholu? Edward sa kúsok priblížil k mojej tvári a ja som privrela oči. O pár sekúnd som pocítila jeho sladké pery na mojich. Musela som pripustiť, že toto bolo lepšie ako včera, ale vždy som ho nenávidela. Presne tak, toto sa nikdy nezmení. Ani keď mi bude jemne hryzkať dolnú peru alebo mi hladkať zadok. Nie ani vtedy. „Lepšie ako včera,“ zapriadol do mojich pier, keď sa odťahoval. „Tak môžeš,“ povedal a zatvoril oči. Trochu sa prikrčil a ja som mu uviazala šatku okolo očí. „Načo to vlastne je?“ spýtal sa ma.

„Táto akcia je anonymná, ľudia tu nechcú, aby si ich videl skôr ako prejdeš tým, čo ťa čaká. Ale neboj sa, málo kedy sa stane, že sa niekto zraní alebo umrie,“ povedala som povzbudivo, keď sme smerovali ruka v ruke ku konštrukcii. Musela som ho viesť, inak by sa zabil oveľa skôr ako tam dôjdeme.

„Umrie?“ vypískol a zabrzdil.

„Edward, myslíš si, žeby som sa vystavila niečomu, pričom umriem?“ spýtala som sa ho a v duchu poznala odpoveď iba ja. Minulé leto som si priala umrieť, ale teraz? Nie. Mám priateľku, pre ktorú sa oplatí žiť a hrať túto smiešnu hru s jej bratom.

„Dúfam, že nie. No ak sa mi niečo stane, Alice ťa zabije,“ povzbudzoval sám seba a určite si prial, aby to bola pravda. Zastali sme tesne pred konštrukciou a ja som mu odviazala oči.

„Šplhaj hore,“ povedala som a stála tesne za ním. Bez slovka ma poslúchol a kráčal. „Hlavne sa nepozeraj dole,“ poradila som mu a tiež dúfala, že sa neobzriem skôr, ako budeme hore. Hore stáli ďalšie tri páry a v rukách držali dáždniky, už som chápala k čomu mi budú. Pochytila ma tiež panika, ale adrenalín a nepoznané ma burcovali k tomu, aby som to zvládla. Edward sa zadíval najprv dole a potom na mňa.

„Ja to nedokážem, mám strach z výšky. Prepáč, Bella, ale ja idem dole,“ povedal roztraseným hlasom.

„Chlapče, nie je iná cesta dole,“ zaburácal hlas neznámeho chalana a odkopol železný rebrík, po ktorom sme išli hore. „Buď skočíš, alebo tu ostaneš,“ zasmial sa podal Edwardovi dáždnik do rúk. Ten iba sucho prehltol. „Nebuď srab, všetky zemiaky skončili celé.“

„Zemiaky?“ spýtal sa Edward.

„Hádam si si nemyslel, že sme to skúšali na ľuďoch,“ zasmial sa opäť a už pásal Edwardovi niečo okolo pása. Boli sme istený, bože, vydýchla som si.

„Chyť ma za ruku,“ povedala som a on ju zovrel tak silno, že som ledva cítila, ako mi do nej prúdi krv.

„Ak to prežijem, zabijem ťa, Swanová,“ varoval ma a ja som si teraz priala, aby umrel, inak umriem ja.

„Skoč,“ zakričal chalan a všetci sme, ako na povel skočili. Nikto nevykríkol, všetci sme padali rovnakým tempom. Mala som pocit, že náš pád trvá pridlho, pretože všetko bolo ako v spomalenom filme. Dole stáli ľudia a dívali sa na nás. Tlieskali, kričali a povzbudzovali nás. Mala som pocit, že mi narástli krídla a ja letím. Zvláštne bolo to, čo som cítila, keď som zvierala Edwardovu ruku. Cítila som sa bezpečne. Nikdy som takýto pocit nemala. Dopadli sme na zem a ja som cítila svoje srdce až v ruku. Okamžite k nám pribehol ďalší chalan a podával pohár šampanského.

„Dokázali sme to,“ radoval sa Edward a zatočil sa so mnou, keď nás odpútali. Zasmiala som sa spolu s ním a pobozkala ho. Sama som ho pobozkala, určite to bolo spôsobené tým adrenalínom, ktorý mi prúdil v žilách.

„O ďalšom stretnutí budete informovaní približne o mesiac. Budem rád, ak sa s vami stretneme opäť. Je tu pripravené občerstvenie a zábava bude trvať až do skorého rána,“ oznamoval nám chalan a triasol si s nami rukami.

„Ďakujeme, ale máme ešte niečo na pláne. Pozvanie si vážime a radi prídeme,“ vyhŕkol Edward a keď ten chalan odišiel Edward sa na mňa pozrel s otázkou v očiach.

„Vezmeš ma sem niekedy ešte?“

„No to záleží na okolnostiach.“ Urobila som sa, že nad tým uvažujem a on na mňa pozeral spod dlhých rias so šťeňacím kukučom.

„Bells, prosím, to bolo neuveriteľné. Nikdy som nezažil niečo podobné. Musím to zažiť znova a chcem to zažiť s tebou,“ žiadal ma, ale ja som nevedela, či s ním chcem ešte niečo podobné zažiť. Netušila som, či chcem byť ďalej v jeho spoločnosti.

„Takže sa ti to páčilo?“ spýtala som sa a neodpovedala na to, či ho vezmem.

„Viac ako len páčilo.“ Edward ma chytil za ruku a vykročili sme smerom k môjmu autu. Čo do toho, že som si dala tri glgy šampanského.

„Teraz by sme sa mohli zájsť na to jedlo,“ navrhla som mu, keď sme sadali do auta.

„To áno, som hladný ako vlk a už vidím zlaté prasiatko,“ zasmial sa, presne ako v tej reklame, ktorá chodí na Vianoce. „Ale som rád, že som nejedol pred tým, nebol by na mňa príjemný pohľad.“

„To ti verím a kam teda ideme?“ spýtala som sa, pretože som nevedela, ktorým smerom sa vydať.

„Povedala si, že nechceš do reštaurácie a nechceš šalát. Napadlo ma zájsť do tej novej pizzérie. Robia tam aj hamburgery, skvelé hranolky, určite si vyberieš.“

„Dobre, ale sľúb mi, že nikomu nepovieš o tom, čo si dnes zažil. Je to naozaj tajné,“ žiadala som ho.

„Bells, môžeš mi veriť. Podelila si sa so mnou o niečo veľkolepé a ja nie som z tých, ktorý to okamžite vytrúbia.“ Mohla som mu veriť? Bol to predsa Cullen, jemu sa veriť nedá, ale pokúsiť sa o to môžem. „Povedz mi niečo o sebe, vlastne o tebe nič neviem. Prečo si si vybrala Harvard, keď bývaš tak ďaleko. Nebolo by lepšie byť blízko pri svojej rodine?“ zaujímal sa Edward a ja som bez premýšľania odpovedala.

„Musela som odísť, niečo sa stalo a ja som sa s rodičmi nerozišla veľmi dobre.“

„To chápem. Ja som sem musel ísť. V minulosti som urobil niečo a rodičia nechceli, aby sa o tom stále hovorilo. Poslali ma sem, aby to všetko prehrmelo. Jediná Alice sa mi neotočila chrbtom.“ Alice, to je náš strážny anjel. Ona je tu vždy pre človeka, keď to potrebuje.

„Asi mi nepovieš, čo si vyviedol,“ spýtala som sa a on pokrútil hlavou. Myslela som si to, ale nevadilo mi to. Ani ja by som mu nepovedala, čo sa stalo minulé leto.

„Edí,“ vypískla nejaká brunetka a prirútila sa k nášmu stolu. Pretočila som očami. „Čo tu robíš? Nezavolal si mi,“ povedala na oko nahnevane.

„Pokiaľ nevidíš, s niekým tu som,“ vysvetlil jej tvrdo a pohľad venoval mne. Ja som sklonila hlavu do taniera, chcela som odísť. Nemala som rada podobné nedorozumenia. Vedela som, že má Edward plno dievčat, ale že na niektorú z nich naďabíme práve tu, to som nečakala. A čo som vlastne čakala? Že tento deň bude celý skvelý? To som naozaj taká naivka?

„Keď s ňou skončíš, mohli by sme sa stretnúť,“ nahodila a mňa úplne odignorovala.

„Prepáč, ale s Bellou neskončím tak rýchlo. Takže sa maj,“ rozlúčil sa s ňou, ale ona stála ako prikovaná.

„Ospravedlňte ma,“ šepla som a išla zatiaľ na toaletu. Nech si to v pokoji vydiskutujú.

Keď som sa vrátila k stolu, Edward sedel sám a bol zamyslený. Žeby sa pohádali? Posadila som sa a videla, že môj mobil neleží na svojom mieste.

„Hrabal si sa mi v mobile?“ vyhŕkla som bez premýšľania.

„Vyzváňal, ignoroval som to, ale potom prišla smska a sama sa zobrazila,“ vysvetľoval, ale ja som ho ďalej nepočúvala. Ako si dovolil prečítať správu, ktorá bola smerovaná mne. Schmatla som kabelku a chcela okamžite odísť. „Bells, počkaj,“ žiadal ma a chytil pritom za ruku. „Mala by si si ju prečítať. Ja sa nebudem na nič pýtať, ale je to dôležité. Tvoj priateľ je neodbytný.“ Môj priateľ? Pozrela som najprv na Edwarda a potom na sms správu. Písal mi Jacob. Vraj sa mu mám okamžite ozvať, vraj je to otázka života a smrti. Neviem prečo, ale urobila som. Vytočila som jeho číslo a čakala, kým zodvihne.

„Bella?“ spýtal sa, no kto iný.

„Čo chceš Jake?“

„Bella, je to dôležité. Mike ide pred súd a ty si predvolaná ako svedok. Musíš sa sem dostaviť o dva týždne,“ povedal a mňa oblial pot. Musela som sa niečoho chytiť a najbližšie bola Edwardova ruka. Doslovne som mu ju drtila a on na mňa pozeral nechápavo. Vyzeral, že je pripravený mi dať dokonca aj prvú pomoc.

„Prečo?“ vydýchla som. „Nechcem s tým mať nič spoločné.“

„Ja ti rozumiem, ale musíš sa dostaviť. Mike totiž ublížil ďalšiemu dievčaťu a ona podala trestné oznámenie. Niečo sa pýtali tvojho otca, ale on im zatvoril dvere pred nosom. Strýko mi povedal, že ak by si prišla svedčiť, mohol by ísť do väzenia. Bella, nedovoľ iba ešte niekomu ublížil,“ žiadal ma a mňa chytali mdloby.

„Jake,“ zaúpela som.

„Bella, nebuď hlúpa.“

„Hlúpa? Zdám sa ti hlúpa? Jake, keď som s tým bola na polícii, nikoho to nezaujímalo. Nikto mi neveril a zrazu sa o to niekto zaujíma? Nie, nemám záujem. Minulé leto je pre mňa minulosťou, nechcem s tým nič mať spoločné. Zničili ste ma všetci, dlho mi trvalo, kým som sa pozbierala a teraz toto. Dajte mi všetci pokoj,“ kričala som a bolo mi jedno, že na mňa každý pozerá. Položila som telefón a utekala preč. Dobehla som až k svojmu autu, o ktoré som sa oprela a začala plakať. Vzlyky otriasali celým mojim telom.

„Bells, si v poriadku?“ spýtal sa Edward a opatrne prešiel po mojom chrbte dlaňou.

„Vyzerám tak, Cullen?“ vyštekla som a on cúvol.

„Nie, veď to, že nie. Môžem ti pomôcť?“ spýtal sa a úplne ignoroval, že nemám na neho náladu.

„Daj mi pokoj, všetci mi dajte pokoj,“ kričala som a on si ma silno privinul do náruče.

„Krič, nadávaj, dostaň to zo seba vonku. Som tu, Bells.“ On mi chcel pomôcť, to ma dostalo ešte viac. Silno som sa k nemu privinula a plakala. Nepovedal nič, nekomentoval, že mu zmáčam celé tričko ani nemal hlúpe poznámky o tom, že mu ho vyperiem alebo vyžehlím. Bol tu pre mňa, nikdy by som neverila, že on bude tým, ktorému budem plakať na ramene.