Minulosť si ťa nájde - Sedemnásta kapitola

Edward:

„Preboha, Bella, Belli, láska,“ kričal som a žiadal ju, aby prehovorila. Zvíjala sa v bolestiach a ja som nevedel, čo mám robiť. 

„Carlisle,“ zvrieskol som a do izby vletela celá rodina.

„Čo sa jej stalo?“ vyhŕkli všetci naraz.

„Neviem, naozaj, zhovárali sme sa. Hovoril som jej, čo povedala Ruby a ona sa chvíľu pozerala pred seba. Vyzerala, že ma nevníma a potom sa skrútila do kĺbka a chytila si hlavu. Čo jej je? Pomôž jej, Carlisle,“ žiadal som zúfalo a vtedy som to počul. Vlastne, nepočul som nič. Jej srdce prestalo biť. Všetci to počuli, Carlisle ma odstrčil celou silou a vrhol sa k Belle. „Nemôže umrieť,“ vzlykol. Bol som slaboch, nemohol som o ňu prísť. Čo je toto za život, prečo mi to robí. Buch... Buch... Najkrajší zvuk, ktorý som počul za celé roky. Jej srdce naskočilo.

„Zvládne to, je silná,“ šepla Esme a až teraz som si všimol, že stojí vedľa mňa a pevne ma objíma okolo pliec. „Bolo toho na ňu veľa,“ šepla, ale ja som vedel, že to tak nie je. Niečo sa stalo a ja zistím čo.

„Mali by sme ju nechať vyspať. Edward, je hlúpe sa pýtať, či tu ostaneš,“ povedal Carlisle a ja som prikývol. Kam by som asi tak išiel. Moje srdce, môj život je tu. „Ak by sa prebrala, okamžite ma zavolaj,“ prikázal a postupne sa začali vytrácať z izby. Esme Bellu ešte pobozkala na čelo a zašepkala, že ju ľúbi. Esme bola úžasná, lepšiu ženu si Carlisle nájť nemohol. Posadil som sa k nej na posteľ a opatrne si ju posunul bližšie k sebe. Objal som ju jednou rukou a druhou ju hladkal po vlasoch. Vedel som, že spí, nevníma, ale chcel som, aby počula môj hlas. Aby vedela, že som tu pri nej.

„Viem, že nie je práve vhodná doba... Nevnímaš, ale ja som si ako hlupák uvedomil až teraz, že o teba nemôžem prísť. Bál som sa, že o teba prídem už toľkokrát, že je ťažké to spočítať. Ale, žeby som ťa chcel stratiť vlastnou vinou? Naozaj som sa musel pomiatnuť. Ako som vôbec mohol uvažovať, že ti dnes poviem, aby sme boli iba priateľmi. Nedokážem to, nemôžem sa od teba držať ďalej. Ale jedno ti sľúbim. Elizabeth ti neublíži, nájdem spôsob ako sa jej zbaviť. Vlastnými rukami ju zabijem, zabijem každého, kto ti skrívy čo i len jeden vlas na tej dokonalej hlavičke,“ šepol som a pobozkal ju.

„Edward,“ povedala a pomrvila sa v mojom náručí. „Koho chceš zabíjať?“ spýtala sa a ja som na ňu prekvapene vytreštil oči.

„Carlisle,“ skríkol som a opäť sa do izby nahrnula celá rodina.

„Kedy sa prebrala?“ spýtal sa bleskovo.

„Kto sa kedy prebral?“ Bella položila otázku a Carlisle jej odpovedal.

„Bella, bola si mimo, nič si nepamätáš?“ čudoval sa a meral jej tep.

„Ja neviem... Rozprávali sme sa s Edwardom a zrazu som pred očami videla záblesky. Neviem, ako to pomenovať, ale boli to záblesky asi z môjho detstva.“

„Čo si videla?“ vyhŕkol som ako prvý.

„Žena v červenom plášti, Charlie tam bol tiež. Mal o niekoľko rokov menej a ja som bola s nimi. Bol tam ďalší muž, ktorý mne a otcovi položil ruku na hlavu a niečo odriekal. Povedal tej žene, že na ňu zabudneme. Akoby neexistovala,“ vzlykla.

„Ako vyzerala tá žena?“ spýtal som sa.

„Ja neviem, fakt neviem,“ plakala a silno sa objímala.

„To nič, láska, bude to dobré,“ tíšil som ju.

„Chcem ísť za tou Ruby, ak je naozaj čarodejnica nech mi povie, čo sa to so mnou deje. Prosím,“ žiadala ma s krokodílimy slzami v očiach.

„Mala by si oddychovať, Bella, si rozrušená,“ upozornil ju Carlisle. Bella vystrčila bojovo bradu.

„Chcem ísť za ňou,“ skríkla a nikto nebol schopný jej protestovať. Rozumeli sme jej, ale báli sme sa o ňu.

„Dobre, pôjdem ja a Jasper s tebou,“ povedal som a pritiahol si ju bližšie k telu.

„Aj my chceme ísť,“ prehovorila Alice, ale pokrútila hlavou.

„Najradšej by som tam išla sama,“ povedala, ale to som začal protestovať ja.

„Nikam sama nepôjdeš. Vonku je tá bláznivá mrcha,“ zavrčal som. „Ako som povedal. Idem ja a Jasper, ak sa ti to nepáči ostaneš v posteli,“ povedal som pevným hlasom, ale keď som uvidel jej slzy zmäkol som. Sakra, vedela ako na mňa.

„Dobre,“ potiahla nosom.

Ani nie o pol hodinu sme vyrážali za Ruby. Jasper sedel vpredu a šoféroval. Ja som si sadol dozadu s Bellou a celý čas som ju držal za ruku. Nič z toho, čo sa dialo posledné dni som nechápal. Objavila sa Elizabeth, uniesla Bellu, Ruby je čarodejnica a podľa všetkého sa niekto vyhral s Bellinou mysľou. Čo sa to tu, dopekla, deje. Prestával som všetkému rozumieť. Najradšej by som zobral Bellu a odišiel s ňou veľmi ďaleko. No mal som pocit, že tá beštia by nás našla asi všade. Pred ňou bolo nemožné sa schovať, bola schopná všetkého. Cítil som sa hrozne, bol som bezradný, nemohol som ochrániť to najvzácnejšie, čo som mal. Pozrel som sa na moju lásku, ktorú mlčky sedela, hľadela von oknom a svoju hlavu mala opretú o moje rameno.

Jasper pomaly zachádzal na parkovisko a ja som sa bál, čo zistíme. Čo nám Ruby povie a čo sa stalo mojej láske. Chcel som ju urobiť šťastnou, ale nevedel som ako. Prišli sme pred dvere Rubynej kaviarne a ona nám otvorila dvere. Pozrel som na ňu s otázkou v očiach.

„Čakala som vás,“ povedala pokojne a Bella mi silnejšie stlačila ruku. „Neboj sa ma, Bella, u mňa ste v bezpečí,“ dodala, ale anjel vedľa mňa sa vôbec neuvoľnil. „Tak? Čo sa stalo?“ spýtala sa, keď sme boli dnu.

„Videla som niečo, niečo z mojej minulosti, ale neviem, čo to bolo. Pomôžete mi?“ spýtala sa a Ruby prikývla. Posadila sa vedľa Belly a položila jej ruky na hlavu. Privrela viečka a chvíľu sa nič nedialo. Odtiahla ruky.

„Videli si to, čo ja?“ spýtala sa Bella a Ruby prikývla.

„Nespomínam si na ten deň, nikdy predtým som si na to nespomenula, až dnes,“ priznala a Ruby chápavo znova prikývla.

„Ani si nemohla. Ten muž, ktorého si videla je veľmi mocný čarodejník, mocnejší ako som ja. No neboj sa, nie je zlý. Poznám ho, ale nevedela som, že on pozná teba. Počkajte tu,“ požiadala nás a odišla. Niekomu volala a s niekým rozprávala šeptom. Mal som aj napriek môjmu dokonalému sluchu problém počuť, čo hovorí. Vrátila sa a posadila sa k nám. „Silvian, tak sa volá ten čarodejník, žije v Bronxe. Dám vám jeho adresu, musíte ísť za ním a on odblokuje jej tvoju myseľ,“ vysvetlila a pozrela na Bellu. „Bude vás očakávať, ale musíte sa ponáhľať o tri dni cestuje preč a nikto nevie, ako dlho bude preč. Nikto iný ti nepomôže, iba on. Kým budete preč, pokúsim sa zistiť niečo o Elizabeth. Buďte opatrný,“ šepla a my sme pochopili, že viac sa nedovzieme. Vymenili sme si telefónne čísla a poďakovali jej.

„Čo poviem Charliemu?“ spýtala sa Bella.

„Povieme mu, že príchod mojich rodičov sa oddialil a chcú, aby som za nimi prišiel na pár dní. Vezmem ťa so sebou a neboj, Charlie mi uverí,“ povedal som pokojne. Bella nevedela o tom, že môžem niekoho ovplyvniť, nechcel som ju týmto zistením vystrašiť, a preto som radšej mlčal.

„Dobre, Jasper, vyhodíš nás u mňa doma?“ spýtala sa.

„Samozrejme a kedy odchádzame?“ opýtal sa.

„Jasper, najlepšie bude, ak pôjdeme iba my dvaja. Vy musíte dávať pozor na Elizabeth. Ak by sa čokoľvek dialo, dáte nám vedieť. Budeme v kontakte, my budeme v bezpečí,“ ubezpečoval som ho. Videl som na ňom, že nie je rád. Bál sa o Bellu, chcel ísť s nami, aby mi ju pomohol chrániť. Ak by sa tam objavila Elizabeth, bolo by jeho prítomnosť aj tak zbytočná. Zaparkoval pred domom a silno objal Bellu.

„Belli, choď si zabaliť pár vecí, Jasper nám zarezervuje letenky a ja idem za Charliem. Potom prídem za tebou,“ šepol som a pobozkal ju. Už pár hodín som mal na to neuveriteľnú chuť. Jej pery boli mojou drogou. Nemohol som sa jej nabažiť, jeden bozk a zamával so mnou ako s pubertiakom. Nik nevie, čo je obyčajný bozk pre upíra. Hlavne s osobou, ktorá je celou jeho existenciou.

„Dúfam, že ho prehovoríš,“ šepla a celá omámená kráčala hore schodmi.

„Neboj sa,“ upokojoval som ju a namieril si to za Charliem. Vysvetlil som mu všetko a on vôbec nenamietal. Povedal som mu, že Belle zmena prostredia iba pomôže, tiež som mu povedal, že Bella je na tom trochu lepšie a on bol šťastný. Pokúsil som sa ho neovplyvniť a prekvapivo to zabralo. Ten chlap ma mal rád, dôveroval mi a ja som sa cítil previnilo. Vkladal mi do rúk bezpečnosť jeho jedinej a milovanej dcéry. Ja som si tú dôveru nezaslúžil. Keby len vedel, čo sa stalo jeho dcére, zabil by ma.

„Poď za mnou,“ povedal mi Charlie a ja som tak urobil. Kráčal som za ním do obývačky. Charlie sa pristavil pri krbe, nad ktorým visel starší obraz a na ňom bol zobrazený les v odtieni jesene. Zložil obraz a za ním bol malý sejf, ktorý otvoril. Potom sa otočil na mňa. „My nie sme bohatý, ale chcem, aby si si vzal tieto peniaze. Kúp mojej dcére, čo jej len padne do oka. Odkladám jej ich na vysokú školu, ale tieto chýbať určite nebudú,“ dohovoril a do rúk mi vložil skoro tristo dolárov.

„Charlie, to skutočne nie je treba. Moja rodina má dosť peňazí, Belle nebude nič nechýbať a ideme tam len na dva – tri dni aj s cestou,“ vysvetľoval som a pokúšal som sa mu ich vrátiť.

„Nie, prosím ťa, vezmi ich. Bella je veľmi skromná a úžasná dcéra. Nevie o tých peniazoch, keby som jej ich dával, odmietne. Povedala by, že ich nepotrebuje a nech ich nechám pre nás do domácnosti. Ver mi, nie je to veľa. Chcem pre ňu to najlepšie.“ Charlie bol dobrý chlap, miloval ju a chcel pre ňu to najlepšie. Prikývol som a peniaze odložil. „A... Bude to znieť zvláštne, ale dávaj na ňu pozor. Viem, že som ti to už hovoril, ale mám zvláštny pocit, akoby sa niečo malo stať. Nebudem jej volať každú chvíľu, ale sľúb mi, že mi dáš vedieť, keď dorazíte. Pokojne aj v noci, len aby som vedel, že je v poriadku,“ žiadal ma a pevne zvieral moju ruku.

„Charlie, budem vás informovať natoľko až vám pôjdem na nervy,“ zasmial som sa na uvoľnenie atmosféry a on sa zasmial tiež.

Bella:

Nevedela som, čo nás s Edwardom čaká v Bronxe. Bála som sa zistenia mojej minulosti a mala som veľa otázok. Prečo musím byť spojená s Elizabeth? Prečo každá žena porodila dievča na vlas rovnaké. Kto je za týmto zvráteným humor. Prečo žena v červenom plášti dala vymazať moje spomienky. Čo je toto za život, nič mi nedávalo zmysel a ja som bola z toho zúfalá. Vie vlastne Charlie o tom, že nám vymazali spomienky? Ak áno, prečo na to pristúpil. A ak o tom nevie, mám mu to povedať?

Čo ak mu tým ublížim? Ja mu nechcem ublížiť, ak je presvedčený, že moja mama umrela, nechám ho v tom. Nemusí vedieť, že nás opustila dobrovoľne. A prečo nás opustila? Ktorá matka opustí svoje dieťa a manžela? Nemilovala nás. Toto zistenie ma skutočne ničilo. Vedela som, že sme neboli dokonalá rodina, spomínam si na nejaké hádky medzi rodičmi, ale to nie je dôvod na opustenie dieťaťa.

Keď sa spätne zamyslím nad svojim detstvom, nič si z neho nepamätám. Neviem, ako vyzerala, aká bola, či mi čítala pred spaním a zaháňala zlých bubákov spod postele. Prečo si nedokážem spomenúť ani na prvé stretnutie s Mattom? Jediné na čo všetko pamätám sú dni posledných mesiacov. Povzdychla som si a pozrela sa na sedadlo veľa seba. Edward sledoval cestu a tiež vyzeral, že je myšlienkami inde. Musela som sa pousmiať, pretože on bol jediné pozitívum v mojom živote. Od kedy ho poznám sa toho veľa udialo. Vedela som, že je z časti zodpovedný za moju situáciu, ale neobviňovala som ho. Videla som, že sa preto veľmi trápi, ale ja som vedela, že to môžem zvládnuť iba s ním.

Niekedy mám pocit, že ma chce iba kvôli podobe s Elizabeth a kvôli tomu, že je som tá dobrá. Ak by ona mala moju pohavu, javil by o mňa záujem? Chcel by ma vôbec? Čo ak by sa chcela zmeniť kvôli nemu? Opustil by ma? Hovoril síce o večnej láske, keď sa upír zamiluje vraj je to navždy... Môžem mu naozaj veriť? Miluje mňa alebo iba podobnosť s ňou?

„Bells, čo je s tebou?“ spýtal sa, keď zastavil auto pred domom Silviana.

„Nič, nerob si starosti,“ odpovedala som, ale v mojom vnútri sa bili pocity smútku, strachu a pochybností.

„Všetko dobre dopadne,“ povzbudzoval ma a ja som na to iba vydala zvláštny zvuk, ktorý pripomínal hm. „Mám ísť s tebou alebo chceš ísť radšej sama?“ opýtal sa, ale ja som vedela, že chce ísť so mnou, aby ma chránil.

„Chcem ťa tam,“ povedala som a vystupovala z auta. Nečakala som na neho, rovno som si to namierila k dverám domu a zaklopala. Edward bol pri mne skôr, ako sa otvorili dvere.

„Kto je?“ spýtal sa mužský hlas spoza dverí, ktoré boli stále zatvorené. „Nič neviem, dajte mi už pokoj,“ kričal po nás a ani nevedel, kto sme.

„Tu je Isabella Collinsová, musím s vami hovoriť,“ odpovedala som a silno stlačila Edwardovi ruku.

„Nepoznám,“ odfrkol si. „Zmiznite,“ zahrmel až som sa zatriasla od strachu.

„Chceme s vami hovoriť o Elizabeth Swanovej,“ ozval sa Edward a dvere sa otvorili. Muž sa pozrel najprv na Edward, premeral si ho so zdvihnutým obočím. Potom pozrel na mňa a jeho oči znežneli.

„Renée,“ vydýchol a ja som pokrútila hlavou. „Ty nie si ona, Isabell, malá Isabell,“ šepkal a neveriacky krútil hlavou. „Poďte dnu, rýchlo,“ poháňal nás a rýchlo zatvoril dvere. Dvere buchli a ja som sa ocitla v jeho náručí. „Nevidel som ťa sedem rokov, sedem dlhých rokov. Vyrástla si,“ povedal a odtiahol sa odo mňa. Usmieval sa a bol naozaj rád, že ma vidí. Kiežby som mohla povedať to isté. Edward si ma ochraniteľsky pritiahol bližšie k svojmu telu a Silvian sa zasmial. „Neboj sa, ja jej neublížim,“ povedal, ale Edward svoje zovretie nepovolil. „Si upír, ak by som jej aj chcel ublížiť, nepodarilo by sa mi to.“ Mal pravdu, Edward by mu to nedovolil a ja som videla ako na to Edward reagoval. Silvian pohladil jeho ego a on sa víťazne usmial. Pretočila som nad tým očami. „Ako ste ma našli? Spomenula si si,“ konštatoval a ja som prikývla.

„Iba na vás, na ženu v červenom plášti a na môjho otca,“ vysvetlila som a on nás zatiaľ viedol do miestnosti plnej kníh. Ukázal, aby sme sa posadili na pohovku. Bol tu neporiadok. Po zemi rozhádzané papiere, na stole popolník s dohárajúcou cigarou a pohár tmavého alkoholu.

„Ako sa má Charlie?“

„Poznáte môjho otca? Vie o tom, čo sa tu deje?“ chrlila som na neho jednu otázkou za druhou.

„Začnem asi od začiatku. Žena v červenom kabáte bola tvoja mama. Prišla za mnou pred siedmymi rokmi a žiadala ma, aby som tebe a Charliemu vymazal spomienky. Každému však iné. Charlie si tvoju mamu pamätá, ale myslí si, že umrela pri požiari a vy ste sa museli presťahovali. Ty si na ňu mala zabudnúť úplne, nikdy si si na ňu nemala spomenúť,“ krútil hlavou, akoby nerozumel, prečo som si spomenula.

„Prečo?“ vyhŕkol Edward.

„Renée zistila, že Aro Volturi vie o tom, že Elizabeth žije. Chcel ju nájsť, ale kto pozná Elizabeth vie, že je to nemožné. Ak ona nechce, nik ju nenájde. V tom je najlepšia,“ zasmial sa. „Aro prišiel na stopu Renée a chcel zabiť teba,“ povedal a pozrel na mňa. „Myslel si, že Renée je Elizabeth a ty si jeho dcéra. Renée dostala list, že ak sa nedostaví do Volterry, zabije Charlieho a potom teba. Myslel si, že jeho Elizabeth dala prednosť obyčajnému človeku pred ním. Vymazal som vám pamäť, ako si želala. Potom odišla, ale nikdy do Volterry nedošla.“

„Čo sa s ňou stalo?“ spýtala som sa a on mykol ramenami.

„Neviem, hľadal som ju, pátral, ale nik o nej nič nevie,“ šepol sklamane. „Aro ma navštívil o niekoľko dní a chcel zistiť, čo viem. Nepočítal s tým, že použijem kúzlo na stratu pamäti. Mesiac som nevedel, čo sa stalo, zabudol som na všetko, aby nič nezistil. Viem len to, čo som sa dozvedel. Aro sa zaprisahal, že nájde Elizabeth a vyvraždí jej rod. Prečo ste vlastne spomenuli Elizabeht? “

„Ukázala sa tam, kde žije Bella a Charlie,“ povedal Edward.

„To je zlé, veľmi zlé,“ krútil hlavou. „To znamená, že Aro príde, on ju nájde. Zabije vás.“

„Ale prečo? Ja s ňou predsa nemám nič,“ šepla som skôr pre seba.

„Isabell, Aro sa nepýta, nepočúva. On ju nenávidí, miloval ju, pohrdla ním. Chce pomstu. Ten chlap zabil vlastnú sestru, tu nie je čas diskutovať o tom, čo s ňou máš. Si jej potomok. Si jej krv. Jediná záchrana je, doniesť jej hlavu.“

„Tak mu ju dáme. Problém vyriešený,“ vyhŕkol Edward.

„To nebude také ľahké. Ak zabiješ Elizabeth, zabiješ Isabell.“ Po týchto slovách som skamenela. Mala som pocit, že som bledšia ako zvyčajne. Sedela som bez pohnutia, nedýchala a ak by teraz zafúkol vietor, určite sa rozbijem. Pohľad na Edwarda hovoril, že sa cíti rovnako. Boli sme stratený. Aro ma zabije tak, či tak. Nebolo iného východiska. Mala som umrieť. Prečo ja? Prečo sa to všetko deje mne.

„Takže ak zabijeme Elizabeth zomriem ja aj moja mama. Ak ju necháme žiť, skôr, či neskôr príde Aro a zabije nás. Jedno lepšie ako druhé,“ odfrkla som si plná zúfalstva. Prvotný šok ustál a ja som pochytila hnev. „Ako to vlastne funguje? Prečo sme takto prepojené? Ako si vlastne na to prišiel.“ Niečo ma napadlo, ale skôr ako to poviem nahlas som musela zistiť pár informácií.

„Aro veľmi dávno pátral po Elizabeth. Stoj, čo stoj chce jej smrť. Neviem ako, ale dozvedel sa o dieťati. Ona mu odoprela byť otcom a miesto toho, aby našiel svoju dcéru... Je to monštum, Isabell, to si musíš pamätať,“ prikývla som a nechala ho pokračovať. „Ak svoje dieťa nemohol vychovávať, chcel pre nich smrť. Nejaká čarodejnica pre neho urobila kúzlo. Ak sa zraní Elizabeth, zraní sa jej potomok. Ak umrie, umrie aj jej potomok. Je to viazané na generácie. Nie je nič, čo by to zvrátilo. Hľadal som vo všetkých knihách, cestoval som po celom svete, ale nik o takom mocnom kúzle nepočul, ktoré by to dokázalo zrušiť.“

„Niekto to musí vedieť,“ ozval sa po dlhej mlčanlivosti Edward.

„Nie je nás veľa, Aro nás postupne vyvraždil, aby nik nenašiel spôsob to zvrátiť.“

„Ako si vlastne môžeš byť taký istý, že tá kliatba stále funguje. Čo ak je to iba výmysel?“ spýtal sa opäť Edward.

„Isabell, pozri si na svoje zápästie,“ požiadal ma a ja som pozrela na jazvu, ktorú som mala zápästí. Ako malá som sa porezala, ale čo to s tým súvisí? „Keď si mala štyri roky, boli ste u mňa doma. Renée bola v kuchyni a krájala zeleninu. Ty si spadla a stiahla si na seba horúcu kávu, Renée sa porezala a ty si začala krvácať na zápästí. Nikto z nás tomu nerozumel. Nechceli sme skúšať, či sa to zopakuje. Renée si dávala pozor, aby sa nezranila, ale keď v práci spadla a zranila si pri tom nohu,“ odmlčal sa a ja som si spomenula na to, keď som mala deväť. Boli sme na školskom zájazde a ja som sedela v tráve a plietla veniec z kvetov. Zrazu som videla na teplákoch krv a keď som ich vyhrnula videla som kosť, ktorá mi trčala z lýtka. 

„Otvorená rana, z ktorej trčala kosť.“

„Pamätám si na to. Učiteľka volala Charliemu a on po mňa prišiel na zájazd,“ vzlykla som. Spomenula som si na hádku, ktorú mal otec s mamou. Mama sa obviňovala z toho, čo sa stalo, ale otec ju presviedčal, že za to nemôže. Nikto za to nemohol, ona určite nie. Veľmi sa trápila, nechcela nikam chodiť, aby sa mi nič nestalo. „Ale od vtedy sa už nič podobné nestalo,“ bránila som svoju mamu.

„Viem to, Isabell, tvoja mama ťa milovala a stále miluje. Poznám ju a nevzdá sa, kým nenájde spôsob ako to zrušiť.“

„Mama je stále človek, však? Vlastne z časti, nie je upírka?“ spýtala som sa, pretože som chcela opäť niečo zistiť.

„Pokiaľ viem, tvoja mama je iba polovičný upír. Z nej sa nemôže stať plnohodnotný upír, pri nej sa to nedá zmeniť, za to...“ Opäť zmĺkol, pochopil asi na čo narážam.

„Ale u mňa sa to dá. Ja som z väčšej časti človek, ja môžem byť upír.“

„Nie, Bells, to nemôžeš,“ skočil mi do reči Edward. „Nesmieš byť monštrum ako ja,“ šepol.

„Ale ak budem, budem mŕtva, už nemôžem zomrieť,“ povedala som nahlas a čakala ich pohľady.

„Ty si myslíš, že ak bude z teba upírka, už nebudeš môcť umrieť ak zabijeme Elizabeth?“ spýtal sa Silvian a ja som prikývla.

 „Možno by to mohlo fungovať,“ usmial sa, ale hneď na to mu úsmev zmizol. „Renée,“ vydýchol a ja som zosmutnela. Zachránila by som iba seba, ale ju nie. „Dokázala by si obetovať svoju vlastnú matku?“ vyhŕkol a ja som bleskovo krútila hlavou.

„Nie, to by som nedokázala.“

„Isabell, nechcem vyzerať ako necitlivý a bez chrbtovej kosti, ale je to jediná možnosť ako zachrániť teba. Nemala by si to hneď zavrhnúť. Zatiaľ by si bola v bezpečí ty, potom by sme našli spôsob, ako zachrániť Renée. Viem, že by to tak chcela,“ povedal Silvian, ale ja som to nemohla urobiť.

„Chcem nájsť svoju mamu, chcem si na ňu spomenúť. Vráť mi moje spomienky, prosím,“ žiadala som zúfalo a on prikývol.

„Urob si pohodlie, ľahni si a ty Edward, odstúp,“ dával príkazy a ja som videla, ako sa to Edwardovi nepáči. „Neboj sa o ňu, nič sa jej nestane, ale bude vyčerpaná. Tu si sadni a keď skončím, môžeš byť pri nej okamžite. Len sa jej dotknem na hlave,“ povedal a pozrel na Edwarda, ktorý si sadol do kresla a zaťal ruky v päsť.

„Budem v poriadku,“ šepla som a perami mu naznačila slovká milujem ťa. Okamžite jeho tvár zmäkla a dokonca sa pousmial. Zatvorila som oči a nechala Silviana pracovať. Cítila som jeho ruky ako sa dotkli mojej hlavy. Hovoril nejaký slová, ktorým som vonkoncom nerozumela a potom si pamätám iba to, že som bola veľmi unavená.