Minulosť si ťa nájde - Osma - Deviata kapitola

Edward:

Bolo zvláštne povedať Belle, ako sa v skutočnosti cítim. Nemyslel som si, že jej niekedy poviem, čo ma ťaží, ale nemohol som si pomôcť. Keď sme spolu sedeli v aute a ona sa mi začala ospravedlňovať, musel som to dostať zo seba von. Bolo to po prvý raz, čo sme spolu viedli takýto dlhý a úprimný rozhovor. Zvláštne bolo aj to, že som jej konečne neklamal. Bol som úprimný. Stále som mal pred očami tú noc, keď som ju našiel. Prenasledovalo ma to a nemohol som o tom s nikým hovoriť. Nikto nemal právo vedieť, čo sa v ten deň stalo.

Bol som rád, že mi dá Bells šancu a pokúsi sa byť so mnou priateľka. Ma som pocit, že moje mŕtve, kamenné srdce konečne začalo biť. A musím podotknúť, že to tentokrát navrhla ona sama. Neveril som, že to bude takto skoro, ale podarilo sa. V duchu som sa pousmial a privrel oči na spolujazdcovej strane. Videl som ju, jej hnedé oči, ktoré sa dívali priamo do mojej duše. Videl som v jej očiach veľa. Dôverovala mi, alebo sa o to aspoň pokúšala. Bolo to len na krátku chvíľu, keď som sa dotkol jej tváre a zotrel tú neposlušnú slzu. Necelé dve minúty som sa jej mohol dotýkať a byť jej takto nablízku. Keď nás vyrušila Alice, mal som pocit, že ju pretrhnem. Skoro som zavrčal, ale udržal som sa. Nechcel som Bellu vystrašiť a nahnevať Jaspera, že vrčím po jeho manželke.

Pritom Alice je úžasná. Je to malá čertica, ale stále pozitívne naladená. Stačil jeden spoločný lov, aby som vedel, že z nás budú priatelia. Jasper si dokázal vybrať, i keď nie je krásna ako moja Bella, ale svojim spôsobom sa mi Alice páči. K tomu má z duše úprimne rada Bellu. Videl som, ako veľmi ju trápi, že jej Bella nechce nič povedať. Dokonca sa snažila niečo zistiť aj odo mňa, ale do súkromia Belly som nechcel zasahovať.

„Si nejaký tichý,“ prelomil Jasper ticho, ktoré tu vládlo, odkedy sme odišli zo školy. Musel sa chudák vyhovoriť, že mu nie je dobre, pritom sa cítil fajn. Vlastne, nie. Mal čo robiť, aby ho Bellina bolesť nezrazila na kolená. Jasperov dar je fascinujúci, ale zároveň je to ťažké bremeno, ktoré nosí dennodenne na svojich ramenách.

„Premýšľal som,“ odpovedal som.

„Edward, nemusíš mi odpovedať, ale dobre vieš, že cítim to, čo cíti ona.“ Vedel som, kam tým mieri, určite vycítil, že sa jej niečo vážne stalo. „Cítil som, že nie je v poriadku. Nie je vo svojej koži, má strach, cíti hanbu, a keď si to dám všetko dokopy...“ odmlčal sa a silnejšie stlačil volant. „Kto jej to urobil?“ Jediná otázka, ktorá mi poskytla odpoveď. Vedel to.

„Ver mi, nechcel by si to počuť. Jedno ti však môžem povedať. Už sa jej nikto nedotkne, nedopustím to,“ povedal som pevne a za svojim rozhodnutím som si pevne stál. To isté som odprisahal aj Belle a myslel som to vážne. Kým budem žiť, a ja budem žiť veľmi dlho, nik na ňu ani len krivo nepozrie. A aj keby to niekto skúsil, nedopadlo by to pre dotyčnú osobu dobre.

„Vieš, že som sa bál, keď si mi povedal, že u nich bývaš, no teraz to je iné. Som úprimne rád, že na ňu dávaš pozor. Viem, že sa ti dá veriť, Edward, hovoria o tom tvoje city voči nej.“

„Čo z toho, keď ona má priateľa, nikdy by ma nechcela. Jasper, úprimne, ktorá ľudská bytosť by dobrovoľne stála o netvora ako som ja. Ty ma poznáš najlepšie, vieš, aká je moja minulosť. Zabíjal som ľudí pre zábavu, nie len pre potravu. Bral som ich ako odpad, jednal som s ľudskými ženami, akoby nemali city.“

„Teraz ťa možno nemiluje, ale dôveruje ti. To je dobrý začiatok, mám z nej pocit, že pri tebe sa cíti v bezpečí. A čo sa týka tvojej minulosti, viem o nej iba ja a ty. Kto by jej to mohol povedať? Ja to neurobím, nechcem, aby sa bála aj mňa,“ zasmial sa, no mne veľmi do smiechu nebolo. Bolo mi zo seba samého zle. Ako som mohol byť taký zlý a neľudský. Jednoduchá odpoveď, Elizabeth. Tá potvora za to všetko mohla, ako som ju mohol milovať. Vlastne ja ani neviem, či to čo som k nej cítil bola ozajstná láska. Určite sa pohrala s mojou mysľou, určite si moju lásku vynútila. Pri Belle som si istý svojimi citmi, ona nie je Elizabeth. Stále tu však ostáva otázka, prečo sa na seba tak veľmi podobajú. Čo majú tie dve spoločné, chcel by som to zistiť, opýtať sa Belly na jej rodinu. Možno by som bol o niečo múdrejší a zistil niečo viac. Teraz však o tom nemôžem hovoriť, najprv mi musí začať veriť, dostať sa z toho všetkého a možno potom. Ja mám pred sebou celú večnosť, nevzdám sa, kým nezistím pravdu.

„Jasper, ja neviem, ako ti za všetko poďakovať. Si mi väčším bratom ako môj vlastný,“ povedal som mu to od srdca. O Emmettovi som nepočul dlhé roky, nevyhľadával som ho ja a ani on sa nepokúšal skontaktovať mňa. Boli sme si cudzí, čo na tom, že nám v žilách kedysi kolovala rovnaká krv. Nenávidel ma, že sa z neho stal upír, nenávidel ma za to, čo sa stalo Elizabeth. Kvôli ten sprostej mrche sme sa rozhádali. Len ona mohla za toto všetko.

„Koľkokrát sa budem musieť opakovať, Edward. Dobre vieš, že ak by si mi nepomohol, vyvraždil by som polku New Orleans, len vďaka tebe som sa to všetko naučil ovládať. Dokonca je zo mňa vegetarián. Nespomínam si veľmi na svoju rodinu, ale to mi nevadí odo dňa, kedy som spoznal teba. Bol si mojim vzorom, mojim radcom, rodinou a zároveň najlepším priateľom. Ja som stále vedel, čo sa v tebe skutočne ukrýva.“

„Len vďaka svojmu daru,“ zasmial som sa.

„To nie je iba tým. Edward, to aký si ti vidno na očiach. Si veľmi čitateľný, akoby si bol otvorená kniha. Stačí, keď ťa niekto trochu spozná a okamžite vie, že nie si zlý. Bol si pomstychtivý, nahnevaný na celý svet a na tú svoju ex Elizabeth. Ublížila ti, klamala ti, ťahala ťa za nos. Mal si právo byť zlý, no zmenil si sa. Záleží ti na ľuďoch, chceš pomôcť Belle, si dobrý. Ba dokonca si už lepší ako niektorí ľudia.“ Jasper nešetril chválou na moju osobu a ja keby som mohol, určite sa začnem červenať.

„Je príjemné vedieť, že ma niekto pozná a neodsudzuje,“ šepol som a zadíva som sa von z okna. Zistil som, že sme práve dorazili k Bellinmu domu.

„Nikdy som ťa nesúdil a ani nebudem.“

„Ja viem... Dobre, idem, večer sa uvidíme,“ rozlúčil som sa s ním a vystúpil z auta. Všimol som si, že Charlieho služobné auto tu nie je, čo značilo, že mám celý dom pre seba. Bella mala byť v škole ešte hodinu a potom mala prísť. Do tej doby som sa rozhodol o nej niečo zistiť. Nájsť staré fotografie, rodný list, čo ja viem čo. Hlavne niečo, čo by mi prezradilo, či má niečo spoločné s Elizabeth Swanovou.

Vošiel som do domu a hneď na zrkadle pri vešiaku som uvidel nalepený lístoček. Bol to odkaz od Charlieho, okamžite som si ho prečítal.

Deti moje, musel som nečakane odísť do New Orleans. V pondelok budem doma, dúfam, že dom bude stáť a vy budete v poriadku. Podotýkam, žiaden alkohol, drogy a ani sex.

S láskou Charlie.

P.S.: Bells, si v tých najlepších rukách, Tony sa mi o teba postará, akoby si bola jeho vlastná.

Tak tie posledné slová zneli naozaj čudne, ale vedel som, ako to Charlie myslel. Stále som nemohol uveriť, že mi na toľko dôveruje, že mi ju zverí na celý víkend. Celý víkend... Teraz mi konečne docvaklo. Ja s Bellou strávim celý víkend sám, budem mať možnosť ju spoznať a tiež sa mi môže podariť, aby mi začala dôverovať. Pokúsim sa získať jej dôveru a zistiť niečo o jej minulosti, čo by mi mohlo dopomôcť k objasneniu záhady s Elizabeth.

S týmito myšlienkami som kráčal do obývačky a pohľad mi padol na fotografiu, kde bol Charlie s Bellou pri vianočnom stromčeku. Mala na sebe červené šaty a na tvári nádherný úsmev. Čo by som dal zato, keby sa aj na mňa niekedy takto usmiala. Prstami som opatrne prešiel po jej tvári na fotografii a na malú chvíľu sa zasnil. Predstavil som si, že sa dotýkam jej, rovnako ako dnes v aute. Táto spomienka ma hriala pri mojom mŕtvom srdci.

Zvláštne je, že tu majú iba jednu spoločnú fotku, na zvyšných bol iba Charlie. Charlie ako sedí v nejakom podniku s kamarátmi, Charlie ako loví ryby a podobne. Bella nebola nikde. Prišlo mi to dosť zvláštne, preto som začal hľadať nejaký fotoalbum. Chcel som vidieť Bellu ako malé dievčatko. Predstavoval som si ju v krátkych šatách s dvoma copami po oboch stranách a s ružovými líčkami.

Po asi pol hodine som toto pátranie po albume vzdal. Nikde som žiaden nenašiel a dokonca ani Bellin rodný list. Nič tu nebolo, prečo? Všetko tu mal iba Charlie, jeho doklady, pas, rodný list, list dedičstva, ktorý patril k tomuto domu. Akoby Bella vôbec neexistovala, akoby nemala minulosť. Z mojich myšlienok ma vyrušilo zvonenie telefónu. Nevedel som, kto to môže byť a radšej som išiel zodvihnúť.

„Prosím? Dom šerifa Collinsa.“

„Edward, to som ja Jasper, mal by si si zaobstarať mobil,“ zasmial sa a ja som mu v duchu dal za pravdu. Na mobil som úplne zabudol, ak by som tu nebol, nemá sa ako so mnou spojiť. „Volám ti vlastne preto, aby som ti povedal, že som bol po Alice. Volala mi, že mala víziu, v ktorej videla Matta ako sa rozpráva s Bellou. Chcela im dopriať súkromie,“ vysvetlil mi a mňa prepadol doteraz nepoznaný cit. Cit, ktorý som pri Belle ešte takto intenzívne necítil. Chcelo sa mi vrčať, niečo rozbiť a nehovoriac o tom, že som chcel Matta zabiť. Prečo on s ňou môže byť a ja nie? Prečo on je ten, ktorý ju teraz objíma, utešuje a hladí. Ja by som mal byť na jeho mieste. Potriasol som hlavou, pretože som nemal ani najmenšie právo na tieto myšlienky. Ona patrí k nemu a nie ku mne. Mal by som sa konečne s týmto zmieriť.

„Aha,“ povedal som stroho a v ruke pevne zvieral slúchadlo.

„Edward, upokoj sa. Bella bude v poriadku, keď je s Mattom, nič jej nehrozí. On by nedovolil, aby sa jej niečo stalo a určite príde domov do siedmej. Zajtra je sobota a Matt každý víkend chodí k starým rodičom,“ vysvetľoval a ja som zúril ešte viac. Takže chlapec ju ochráni... Chcelo sa mi smiať. Kde bol, keď sa po nej siapal ten nechutný ožran, kde bol, keď kričala o pomoc a plakala. Kde bol vtedy? Ja som tam bol, ja som jej pomohol, zachránil jej život. Teraz sa bude hrať na poslušného vnúčika, ktorý chodí pomáhať starším? Nech sa nedá vysmiať, ja mu neskočím na to. „Haló? Si tam?“

„Hej, ďakujem, že si zavolal. Počkám na ňu, ale ak nepríde v poriadku domov, neručím sa za seba,“ zavrčal som a sprosto zložil telefón. Jasper ma poznal veľmi dobre a vedel, že čo poviem, myslím smrteľne vážne. Ak by niekto teraz Belle skrivil čo i len jeden vlas na hlave, zabijem. Bez mihnutia oka skántrim každého. Ona sa stala pre mňa všetkých, stala sa pre mňa stredom vesmíru a ja ju musím ochrániť. Položím za ňu aj svoj život, ak by som sa mohol vzdám sa aj nesmrteľnosti, len aby ona bola v poriadku.

Po rozhovore s Jasperom som zabudol na svoje pátranie po Bellinej minulosti. Nezaujímalo ma nič, chcel som len jedno, aby bola doma. Chvíľu som nehybne sedel v kresle, neskôr som sa posadil na sedačku, ale dlho mi to nevydržalo. Nemohol som len tak nečinne sedieť, začal som prechádzať po obývačke sem a tam. Bezvýsledne, vôbec mi to nepomáhalo. Chcel som niečo rozbiť, chcel som niekoho zabiť a najlepším kandidátom bol Matt.

Opäť som pochopil, že na zviera, ktoré vo mne drieme, sa nedá zabudnúť. Nikdy sa moja podstata zabijaka nezmení. Som vrah, moje myšlienky a predstavy sa nedajú zmeniť a ani hodiť za hlavu. Ruky som mal v päsť a pokúšal sa upokojiť. Nechcel som urobiť žiadnu hlúposť, ktorú by som neskôr mohol ľutovať.

O tri hodiny neskôr som sedel v Jasperovom aute a mal chuť mu ho rozbiť. Tvrdil, že sa vráti domov, tvrdil, že bude s tým hajzlíkom v bezpečí. Ja som somár som mu uveril a dôveroval. Ak by pri ňom nestála Alice, keď bol za mnou, určite Jaspera zabijem. Ešte teraz počujem jeho slová, keď mi oznámil, že Bella nie je s Mattom. Jediná pozitíva vec na tom všetkom bola, že sa Bella rozišla s Mattom. Ale kde ju mám hľadať, kde mohla ísť? Všetci traja prechádzame po Forks, ale po Belle nie je ani chýru, ani slychu.

Alice volala Mattovi, ale všetky miesta, ktoré spomenul, boli na nič. Nebola nikde, akoby sa prepadla pod zem. Bol som zúfalý, strachom doslove bez seba. Prežíva pekelné obdobie, ja byť na jej mieste určite by som chcel zomrieť, ale na to nesmiem ani pomyslieť. Bella bude v poriadku, má celý život bez pred sebou a milujúceho otca. Musím premýšľať, kde by som šiel ja na jej mieste. Som mladé dievča, ktoré sa práve rozišlo so svojim priateľom. Život je na hovno, nič mi nevychádza... Mám to, možno išla niekam, kde môže vypnúť, zabudnúť na všetko... Určite je v nejakom podniku, možno sa išla opiť. Schmatol som do rúk mobil, ktorý mi dal Jasper a volal na Alicin mobil.

„Alice, mohla ísť do baru,“ vyhŕkol som okamžite.

„Bella síce nepije, ale niečo na tom môže byť. Pôjdeme do mesta s Jasperom prejsť všetky bary, ty sa vráť domov, ak by náhodou prišla. Budeme si volať,“ oznámila a položila. Nestihol som vôbec namietať. Chcel som jej povedať, že s týmto nesúhlasím, ako by som mohol sedieť na zadku a iba nečinne čakať. Neprichádza do úvahy. Tiež si myslím, že ak chcela byť sama, určite nebude niekde v meste. Nebola by na miestach, kde môžu byť jej priatelia alebo známy. Bella nie je hlúpa, išla by niekam, kde ju nikto nepozná.

Išla by presne sem! Skočil som na brzdu, pretože som prechádzal okolo nejakého baru alebo motorestu u Jacka. Bola to putika, z vonku to nebolo nič moc, ale toto bolo to miesto, kam by som išiel ja. Porozhliadol som sa po parkovisku a potešil sa, keď som uvidel jej auto. Bola tu, radosť sa nedala opísať slovami. Bol som šťastím bez seba, že sa mi ju podarilo nájsť a o pár minút ju budem mať pri sebe. Nepohnem sa už od nej, pokojne budem jej tieňom, len nech je už v poriadku.

Vystúpil som z auta a mieril si to rovno dovnútra. Prekročil som prah a v tej chvíli po radosti nebolo ani stopy. Uvedomil som si, na aké nebezpečné miesto prišla. Ako mohla byť takáto nezodpovedná, prečo riskovala svoje bezpečie. Najradšej by som prišiel k nej, vytiahol ju na nohy a odvliekol ju na silu preč. Musel som sa veľmi ovládať, aby som sa zachoval podľa jej predstáv. Nemohol som byť teraz v pozícii, kedy ju budem súdiť. Potrebovala pochopenie a oporu, ktorú som jej chcel dať. Predtým, ako som došiel k nej, napísal som smsku Alice, že som ju našiel a že jej všetko poviem neskôr. Uvidel som ju samú sedieť pri stole a pred sebou mala fľašu alkoholu. Vyčaroval som radostný úsmev a prišiel k nej.

Bella:

Sedela som na barovej stoličke a pred sebou som mala už siedmy pohárik vodky, ktorú som sa pokúšala brzdiť s pivom. Mala som šťastie, že tu bol nejaký mladý barman, ktorému stačilo zamávať pár dolármi pred tvárou a bolo mu úplne jedno, že nie som plnoletá. Čo som mala komu vysvetľovať, že si potrebujem zresetovať hlavu. Myslela som si, že mi alkohol pomôže. Ak smiem niekomu poradiť z vlastnej skúsenosti, je to hlúposť. Vôbec alkohol nepomáha na zlomené srdce a rozchod s priateľom. Tá bolesť, ktorú som cítila, bolesť, ktorá bola neznesiteľná, sa ešte viac znásobila.

Každým pohárikom to bolo horšie a ja som na jednej strane už chcela prestať piť, no na druhej, som čakala, že každým ďalším sa dostaví ten vytúžený pokoj. Pokoj, na ktorý som čakala a ak nie pokoj, zabudnutie. Viečka som silne stisla k sebe, ľavou rukou som si zakryla nos a pravou do seba kopla ďalší pohárik. Striaslo ma, opäť, a to nehovorím o tom zápachu. Aspoň si môžem byť istá, že alkoholik zo mňa nikdy nebude.

Čo by na to asi tak povedal Matty, keby ma tu teraz videl. Pri zmienke jeho mena sa mi zrýchlil dych a moje telo sa otriaslo v návale vzlykov, ktoré sa dostavili. Nedokázala som na neho nemyslieť a v tejto chvíli som chcela vedieť, či aj on myslí na mňa. Ako dlho mu asi bude trvať, kým na mňa zabudne a kým bude s inou? Možno sa dá dokopy práve s Jessicou, ktorá o neho usiluje už dlhšiu dobu. Ale pri predstave, žeby boli spolu, žeby zabudol tak rýchlo na všetko, čo sme spolu prežili a akí blízki sme si boli... Nahrnuli sa mi slzy do očí. Môžem si zato sama.

Veľmi neskoro som si uvedomila, že síce budem jeho tvár vídať denne, ale už sa jej nikdy nedotknem. Nikdy ho nepohladím po tvári, nikdy ho nebudem môcť objať a pobozkať. Bude mi chýbať dotyk jeho dlane, aj naše spoločné nočné rozhovory, keď sme spolu volali, aby o tom Charlie nevedel.

„Bella! Konečne,“ radoval sa Edward, ktorý rýchlym krokom si to mieril rovno ku mne. Čo tu robí, prečo ma hľadá a hlavne, ako ma tu našiel? A prečo sú dvaja?

„Tly máš dvlojča?“ prehovorila som a dúfala, že mi rozumel. Lepšie som to nedokázala vysloviť.

„Nie, ja dvojča nemám. Zato ty si riadne opitá,“ povedal a vôbec to neznelo ako otázka. Bol si tým istý. Vyzerám snáď opito?

„Ja? Ja a opjitá? Ne-eee,“ krútila som nesúhlasne hlavou a on ma chcel postaviť na nohy. „Kša, nešahala, moje,“ upozornila som ho a krútila rukami po celej dĺžke môjho tela. Pokúšala som sa mu naznačiť, že všetko, čo vidí, je len moje. Teda kedysi bolo iba moje.

„Bells, nechcem ti ublížiť, len ťa chcem vziať domov,“ šepkal smerom ku mne, ale ja som to nechcela. Mala som tu svoju novú kamošku v podobe fľašky a bolo mi dobre.

„Eee, mne je tu dobre. Pokojne sa otloč a vystrč svoj slexy zadloček a cupy lupy domov. Paaa,“ lúčila som sa s ním s úsmevom na tvári, ale on si ku mne prisadol. Ja som ho, ale nepozvala na pohárik. Načiahol sa po fľaške a ja som urobila to isté. „Nebel mi juuu,“ kričala som zúfalo, ale on iba zodvihol ukazovák a pohol s ním sprava doľava. „Plečo každý chlap je debil. Jeden mi vzmle nevinnosť, drluhý si začne s najväčšou klravou zo školy a tretí mi kraldne fľašku,“ hundrala som a Edward na mňa nechápavo pozeral.

„Kto bude chodiť s najväčšou kravou zo školy?“ spýtal sa a hrdlo fľaše si priložil k perám. Vôbec sa neunúval naliať si do pohárika ako civilizovaný človek. Tsss.

„No predsa môj priateľ, Matty bude chodliť s Jess,“ povedala som a rozosmiala sa. „Teda, môj už tleraz ex priateľ,“ opravila som sa.

„On ťa podviedol? Ublížil ti?“ V jeho hlase som počula strach, bože, Edward je taký rozkošný, keď sa hrá na môjho osobného ochrancu. Pripadám si ako Whitney Huston z osobného strážca. Skočil by kvôli mne pred guľku? „Tak ublížil?“ spýtal sa po druhý raz.

„Neee, ja som ho nechala.“ Opäť sa dostavil nával smiechu. Prečo mi to príde smiešne, keď moje vnútro plače. Určite je to tým alkoholom. Asi zmením názor, alkohol fakt pomáha. Sú mi smiešne veci, pre ktoré by som normálne plakala.

„Edwarldl?“

„Áno?“

„Bol by si schopný skočiť predo mňa, ak by niekto vystrelil?“ Musela som sa opýtať, nedalo by mi to asi späť. Edward na mňa vykulil oči.

„Bells,“ začal a jednou rukou sa dotkol tej mojej. Naskočila mi husia koža, ale nie preto, žeby mi bola zima, alebo mi to bolo nepríjemné. Skôr by som povedala, že mi to bolo príjemné až veľmi. Dokonca som mala divné mravčenie po celom tele. Ako keď vám stŕpne ruka alebo noha a vy máte pocit, že vám po nich behajú tisíce malých čiernych mravčekov. „Pre teba by som zomrel a neváhal nad tým ani sekundu. Dokážeš si predstaviť, čo pre mňa znamenáš,“ zašepkal a zodvihol moju ruku k svojim perám. Pootvorila som ústa a v nemom úžase som na neho hľadela. Úplne mi svojim vyznaním vyrazil dych. Nikto mi nič podobné nepovedal. Edward mi svojimi jemnými perami bozkal ruku a ja som div nespadla zo stoličky. Prečo to urobil? Dívali sme sa jeden na druhého, bolo to presne také, aké to bolo v aute pred školou. Cítila som niečo zvláštne, dalo by sa to prirovnať hladu. Viem, že je to zvláštne prirovnanie, ale ja som cítila, že niečo potrebujem. Potrebovala som niečo, čo som nedokázala opísať a pomenovať.

„Nie je mi dobre,“ šepla som a prikryla som si dlaňou ústa. Asi sa pozriem na svoje raňajky. Chcela som sa postaviť a urýchlene nájsť záchod, ale moje nohy vypovedali službu. Protestovali v tej najnevhodnejšej chvíli. Edward na nič nečakal a bleskovo bol pri mne. Jednu ruku vložil pod moje kolená a vyhupol si ma do náruče. Bola som natoľko vykoľajená, že som sa nebránila a neprotestovala. Opäť som sa niečo naučila. Keď žena pije, rovno si môže na čelo napísať: „Značka: Slečna Povoľná.“

„Pusť,“ skríkla som, keď som ucítila čerstvý vzduch, ale Edward ma úplne ignoroval. „Prosím ťa, pusť,“ žiadala som ho zúfalo. Nedalo sa to už vydržať.

„Bella, neboj sa, nechcem ti ublížiť. Sľubujem, že ťa iba položím do auta,“ bránil sa. Bože, on vôbec nechápe, že sa ho nebojím? Ja potrebujem na zem, lebo to fakt neudržím dlhšie.

„Polož ma na zem. Edward, rýchlo,“ kričala som a on ma postavil na nohy. Neskoro... Celý obsah môjho žalúdka skončil na jeho topánkach. Chcela som sa od hanby prepadnúť. Nedokázala som zodvihnúť pohľad a pozriem mu do očí.

„Si v poriadku? Prepáč, ja som nevedel, naozaj ma to mrzí.“ Prečo sa mi ospravedlňuje, veď nemohol vedieť, čo sa stane.

 „Pozri sa na mňa, prosím, povedz niečo.“ No to určite. Ja mu ovraciam topánky a ešte sa na neho pozriem, akoby sa nič nebolo stalo.

„Prepáč,“ pípla som a naďalej skenovala špičky jeho špinavých topánok.

„Sú to iba topánky, nelám si nad tým hlavu. A keď si spomenieš, môžem si zato sám,“ zasmial sa svojim zvonivým hlasom.

„Máš pravdu, môžeš,“ pritvrdila som a zasmiala sa tiež. Pri ňom som dokázala byť uvoľnená, nebrala som ohľad na to, čo poviem, alebo urobím. Cítila som sa inak ako pri Mattovi. Pred Mattym som sa častokrát kontrolovala. Premýšľala som nad všetkým, čo urobím, alebo poviem.

„Je ti lepšie?“

„Ako sa to vezme, točí sa mi hlava, ale už necítim potrebu blinkať,“ priznala som.

„Ideme teda domov?“

„Nie, Charlie ma prerazí,“ fňukla som a vtedy si spomenula aj na svojho otca. Určite má o mňa obavy, čo mu len poviem. Ako mu vysvetlím, že sa jeho jediná dcéra zrúbala pod obraz boží. On ma asi vydedí. Bedákala som v duchu.

„Charlie nie je doma. Nestihol som ti to povedať, ale odišiel na celý víkend preč. Odvolali ho k nejakému súrnemu prípadu. Napísal nám iba odkaz, že si máme dávať pozor. A žiaden alkohol, drogy a sex. Teraz však uvažujem, že prvé pravidlo sme práve porušili,“ rozosmial sa a ja som sa k nemu pridala.

„Ale drogy a sex ostane iba na papieri,“ povedala som rozhodne a Edward prikývol. „Tak ma vezmi domov, ale prosím ťa pomaly. Veľmi pomaly, nechcela by som, aby tieto rifle skončili rovnako ako tvoje topánky. Máš v nich vážne sexy zadok,“ pochválila som ho a až potom som si uvedomila, že som to vyslovila nahlas. Ja fakt dneska perlím.

„Sexy hovoríš?“ podpichovačne sa ma opýtal a ja som mlčky zapadla na miesto spolujazdca. Mlčať v tejto chvíli bolo to najlepšie, čo som mohla urobiť. Pred pár hodinami som sa rozišla s priateľom a už tu chválim pozadie cudziemu chlapcovi. Nie úplne cudziemu, ale ešte ho poriadne nepoznám a už ho očumujem. Edward moje mlčanie nekomentoval a v pokoji otočil kľúčom v zapaľovaní. Oprela som si hlavu o operadlo a zavrela oči.

„Bells, nezatváraj oči, bude to ešte horšie,“ povedal a ja som o pár sekúnd prišla na to, že má pravdu. Všetko sa so mnou točilo, mala som pocit, že som na húsenkovej dráhe. Rýchlo som oči otvorila, ale oni sa mi chceli opäť zatvoriť. „Opri sa, dýchaj zhlboka, bude ti lepšie, pootvorím ti aj okno. Ak by sa čokoľvek dialo povedz a ja zastavím,“ ubezpečoval ma a ja som mu verila. Sedela som mlčky a jazyk som si uväznila medzi zubami. Nie preto, že som s ním nechcela rozprávať, dúfala som, že mi to pomôže k tomu, aby mi bolo lepšie. Aspoň to obsah žalúdka nachvíľu spomalí.

Chvíľami som dokonca strácala vedomie, mala som pocit, že som si aj zdriemla. Určite som si zdriemla, pretože som sa otvorila oči a moja hlava bola opretá o Edwarda a on ma pravou rukou objímal okolo ramien. Bolo mi veľmi príjemne, dokonca som mala pocit, že už mi nič nie je.

„O chvíľku sme doma,“ zašepkal tesne pri mojom uchu. Nemal to robiť, ovial ma jeho sladký dych, ktorý mi pripomínal vôňu vanilky. Doteraz som si nevšimla, ako sladko jeho dych vonia. Pomaly som sa od neho odtiahla a môj pohľad sa zasekol v jeho zlatých očiach. Zvláštne, má rovnaké oči ako Cullenovci. Myslela som si, že sú týmto výnimoční, ale asi je viac ľudí s takými očami. „Ako sa cítiš?“ prehovoril opäť prvý a ja som zaklipkala očami.

„Úprimne? Stále to nie je dobré,“ zahundrala som a on sa zasmial.

„Čo sme sa dnes naučili?“ spýtal sa so svojim zvonivým smiechom.

„Alkohol je sviňa?“ otázku som mu vrátila a on sa rozosmial ešte viac.

„Aj tak by sa to dalo nazvať, ale ja som mal skôr namysli, že už nebudeš piť. Mám pravdu?“ Mal pravdu? Nemôžem sľúbiť niečo, čím si nie som úplne istá. Čo ak budem mať narodeniny a niekto mi kúpi pohárik, bola by škoda odmietnuť. Auč, moja hlava. Nie, nebudem piť, už nikdy.

„Máš, nebudem piť,“ zakňučala som a v oboch dlaniach som držala moju boľavú hlavu.

„Prídeme dnu, odvediem ťa do izby. Pokojne sa prezlečieš a ja ti urobím silnú kávu, dobre?“

„Mne káva nechutí.“

„Pre dnešok urobíš výnimku, inak ti nebude lepšie.“

„Dobre, ale ešte mi prezraď, ako sa mám dostať po toľkých schodoch do izby?“ spýtala som sa ho a pred očami som videla tých sto schodoch, ktoré vedú hore. Dobre, nie je ich sto, ale teraz ich bolo toľko, akoby som chcela kráčať rovno do neba. To určite nedám, nemám šancu.

„Ak smiem, ponesiem ťa,“ navrhol bez najmenšieho zaváhania a moje srdce kričalo tak hlasno, až som mala pocit, že to Edward bude počuť. Čo sa to so mnou stalo?! Ničomu nerozumiem. Bez slova som prikývla a on vystúpil z auta. Neviem, ako to urobil, ale bol pri mne v momente a už som bola v jeho pevnom objatí. Nedovolil mi samej ani vystúpiť, od auta ma niesol pomaly a opatrne. Zachádzal so mnou, akoby som bola porcelánová bábika a on mal strach, aby som sa nerozbila. Bolo to rozkošné.

„Edward?“ šepla som a potom som to aj oľutovala. Bola to hlúposť, nemalo to ma to vôbec nepadnúť. Čo som si myslela, nie, stačí. Pokrútila som hlavou a tvárila sa, že určite zle počul.

„Áno?“ Sakra, počul ma.

„Nič, len, či ma posadíš na posteľ a dáš mi sem aj oblečenie. Neviem, či by som zvládla sama prejsť ku skrini,“ vybľabotala som zo seba a on s úsmevom prikývol. Urobil všetko, čo som po ňom chcela a potom ma nechal samú. Mala som dostatok času sa prezliecť, aspoň som v to dúfala. Momentálne mi čas išiel inak ako jemu.

Edward:="font-family:>

„Bella, si v poriadku?“ kričal som za dverami kúpeľne. Vedel som, že ju tam nemám púšťať samú. Som obyčajný hlupák. Hneď, ako som počul, že pustila vodu, mal som vtrhnúť do kúpeľne. Čo ju to napadlo, prečo tam išla. Nebol som dole dlhšie než päť minút.

Otvoril som dvere, nehodlal som viac čakať, kým sa ozve. Dvierka na sprchovacom kúte boli pootvorené a Bella stála opretá chrbtom pod sprchou. Vyzerala, že zaspala na nohách, to je blázonko. Rýchlo som k nej pribehol a vzal ju do svojej náruče. Celá bola premočená, ale to nebolo to prvé, čo som si na nej všimol. Jej pokožka bola jemná, úplne hebká na dotyk. Dlhé nohy a pevné stehná... Nie, Edward! Dosť! Bella nie je pre teba! Kričalo na mňa moje druhé ja. Ale, keď ja som nemohol odolať a po celý čas, čo som ju niesol do izby, som ju pozoroval. Bola nádherná, i keď jej z vlasov kvapkala voda.

Uložil som ju do postele a nevedel, čo mám robiť. Dýchala pokojne, nemala žiadne známky toho, že by sa jej niečo stalo. Bola našťastie v poriadku. Otvorila oči a usmiala sa na mňa. Usmiala? Jej je teraz do smiechu? Neudržal som sa a začal po nej kričať. „Zbláznila si sa?“ Jej nevinný pohľad ma ešte viac provokoval. Ako môže byť taká pokojná, keď sa mi skoro utopila.

„Chcela som sa iba schladiť. Čítala som, že sprcha pomáha,“ obhajovala sa a poťahovala nosom ako malé dievčatko. „Nehnevaj sa,“ šepla a mne sa na malý okamih zadrhol dych. Chcel som sa usmiať a pobozkať ju. Vyzerala nevinne, sladko a úplne na pomilovanie. Dve veľké kukadlá na mňa vykukovali spod dlhých čiernych mihalníc, ktoré ešte stále boli mokré od vody.

„Bella, ty to nechápeš,“ povzdychol som si. Nemohol som jej povedať, že ak by sa jej niečo stalo, pôjdem za ňou. Nedokázal som si už svoju existenciu predstaviť bez nej. Pre ňu toto bola hra, zábava, ale ja som to tak nebral. „Ja sa na teba nehnevám. To však neznamená, že to nebolo z tvojej strany nezodpovedné. Mala si počkať na mňa a ja by som ti pomohol. Nemusela si ma vystrašiť na smrť. Vieš, ako som sa bál?“ pýtal som sa káravo, ak by nás niekto sledoval, povedal by, že je to komické.

„Ja som si nechcela ublížiť, bol si dlho preč,“ vytkla mi a ja som na ňu vyvalil oči.

„Dlho? Bolo to sotva päť minút,“ vyhŕkol som a ona pokrútila hlavou. Nemalo zmysel sa s ňou dohadovať. Bol som v práve, ale ona si to neuvedomovala. „To je jedno, dôležité je, že si v poriadku. Teraz sa pekne zakry a vypi si kávu.“ Nič nepovedala a urobila presne to, čo som jej povedal. Pohodlne sa uvelebila na posteli, perinu si vytiahla bližšie k telu a do rúk vzala hrnček s kávou. Opatrne si z nej odchlipla, bála sa, že je horúca. Až keď zistila, že nie, odpila si poriadny dúšok.

„Edward, ostal by si tu dnes so mnou? Nechcem byť sama, aspoň dnes. Vždy, keď zatvorím oči... Vidím ho,“ zašepkala a ja som si bez slova k nej sadol.

„Nemysli na to,“ požiadal som ju a pohladil po vlasoch. „Budem tu, sľubujem, že od teba neodídem, pokiaľ to sama nebudeš chcieť,“ ubezpečil som ju a oprel sa o vankúše vedľa nej.

„Ďakujem, mala som ťažký deň a je príjemné vedieť, že je tu niekto so mnou.“

„Čo sa vlastne dnes stalo? Čo ťa viedlo k tomuto,“ spýtal som sa, i keď som veľmi dobre vedel, čo je za jej úletom.

„Rozišla som sa s priateľom, veď som to už spomínala,“ odpovedala značne pokojne a odpila si opäť z kávy.

„Viem, ale nepovedala si prečo? Naozaj ti nijako neublížil?“

„Nie, to vôbec nie. Matt je skvelý chlapec, ale nemohla som s ním ostať. Nie potom, čo sa mi stalo,“ vysvetlila a po celý čas sa na mňa nepozrela.

„Nerozumiem ti,“ pokrútil som hlavou a svoje slová myslel vážne. Prečo by ho mala opúšťať, keď ho má rada.

„Ty to proste nepochopíš,“ povzdychla si. „Nie je ľahké sa pozrieť Mattovi do očí a povedať mu, čo sa mi stalo. Poznám ho síce dosť, ale jeho reakcie som sa bála. Čo ak by som sa mu zhnusila. Možno by ma odvrhol sám, nechcel by byť so špinou.“ Pri jej poslednom slove som musel zavrčať, našťastie to nepočula. Hneval som sa na to, že sa tak podceňuje. Nepáčilo sa mi, že o sebe hovorí ako o nejakej... Nemôžem to slovo povedať ani v mysli. „Edward, daj si ruku na srdce a sám povedz, úprimne. Bol by si s dievčaťom, ktorému sa stalo toto? Mohol by si ju milovať a chcieť s ňou stráviť noc?“ spýtala sa ma.

„Bella, moja odpoveď je jednoduchá a nemusím o tom nepremýšľať. Samozrejme, áno. Ak by som mal priateľku, ktorá by bola v tvojej pozícii, stál by som pri nej. Bol by som jej oporou a snažil sa, aby na to zlé zabudla. Ona by predsa nemohla za to, čo sa jej stalo. Bola by v tom nevinne. Nikto predsa nenesie vinu na tom, že si bola v nesprávny čas na nesprávnom mieste. A čo sa týka tvojej otázky na spoločnú noc. Nevadilo by mi to. Je pravda, že by som bol rád, ak by sa jej to nestalo. No na druhej strane, nezmenilo by sa na mojich citoch nič. Miloval by som to dievča stále rovnako. Jej telo by stále bolo pre mňa tým najkrajším a najdokonalejším. Navždy,“ priznal som sa jej. I keď nepriamo, povedal som jej všetko, čo som si úprimne myslel. Ona nemala tušenia, že hovorím o nej. Po celý čas som držal ruku na mojom mŕtvom srdci, aby videla, že to hovorím vážne.

„Mala by si si pospať,“ šepol som, keď vyše dvoch minút sedela nehybne a pozorovala ma. Vzal som jej šálku z rúk a chcel som sa postaviť na odchod. Stiahla ma svojou drobnou rúčkou späť a pobozkala. Nesníval som, naozaj to urobila. Jej pery voňali za jahodami, prestal som sa ovládať. Moja myseľ úplne vypla a chcel som iba jedno. JU! Potreboval som ju. Bella sa ku mne tisla, a keď mi zašla rukou pod tričko, spamätal som sa. Rýchlo som ju od seba otlačil, i keď za iných okolností by som to neurobil. Ale teraz to nebolo správne. Bola po rozchode, mala vypité a nevedela, čo robí. Bez slova som sa postavil a odchádzal. Nemohol som sa na ňu pozrieť. Hneval som sa na seba, ale tiež na ňu. Prečo to urobila? O čo jej vlastne išlo.

„Edward, kam ideš?“ skríkla dosť nahnevane ja som sa otočil tvárou k nej.

„Do svojej izby, je neskoro,“ odpovedal som sucho.

„Prečo? Teraz si hovoril, že by ti nevadilo stráviť noc s dievčaťom, ktorému sa stalo to čo mne. Prečo si teraz zmenil názor? Klamal si? Nie som dosť atraktívna? Nepáčim sa ti?“ Atraktívna? Nepáči? Ona sa naozaj musela pomiatnuť. Pokrútil som hlavou.

„Bella, si opitá, nechaj to radšej tak, než povieš niečo, čo by si neskôr ľutovala. Ver, že ti chcem iba dobre,“ šepol som a opäť sa otočil chrbtom.

„Len si bež, ale druhú možnosť nedostaneš. Ten hajzel ani nečakal, že budem povoľná a vzal si čo chcel. Tebe som sa núkala sama a pohrdol si,“ odfrkla a to ma naozaj vytočilo.

„Dievčatko, ty si fakt myslíš, že stačí iba to, aby si sa ožrala a ja ťa pretiahnem? To máš o mne teda poriadne nízku mienku. Vôbec ma nepoznáš, láskavo ma nesúď!“ kričal som po nej. Prestal som až vo chvíli, keď sa v jej očiach zaleskli slzy. Vedel som, že ak tu ostanem o pár sekúnd dlhšie, určite jej poviem horšie veci. Tresol som s dverami a odišiel bez ďalšieho slova. Zvalil som sa do postele a vrčal ako zmyslov zbavený.

Ako ma mohla takto uraziť. Naozaj si o mne myslí, že by som ju zneužil, keď nie je poriadne pri zmysloch? Prečo chcela svoj žiaľ a hnev zahnať práve so mnou? Nehovorím, že by som sa s ňou nerád miloval, ale chcem, aby to bolo pri zmysloch. Túžim sa s Bellou milovať, bozkávať ju, ale nie za týchto okolností. Neviem nájsť dostačujúce slová, ktoré by dokázali vyjadriť môj hnev. Keď si predstavím, že ak by som ju nenašiel a ona by skočila do postele prvému chlapovi, je mi zle. Naozaj jej ten alkohol úplne vymyl mozog?

Potrebujem na lov, okamžite!

Bella:

Ráno som sa zobudila s obrovskou bolesťou hlavy. Vadilo mi aj to malé svetlo, ktoré prenikalo cez zatiahnuté závesy. Schmatla som perinu a vytiahla som si ju až k ušiam. Chcela som tmu, pokoj a hlavne ticho. Počkať. Je tu až priveľké ticho, zvyčajne Charlie robí poriadny rachot v kuchyni, prečo je to teraz inak? Bella, spomínaj, čo sa včera stalo?

Motorest u Jacka, pila som, prišiel Edward a vzal ma domov. Správne, ale čo ďalej? Zhovárali sme sa a... Nie, Bella, ty si taká krava!

„Dievčatko, ty si fakt myslíš, že stačí iba to, aby si sa ožrala a ja ťa pretiahnem? To máš o mne teda poriadne nízku mienku. Vôbec ma nepoznáš, láskavo ma nesúď!“

Spomínam si na to, spomínam, ako po mne kričal. Veľmi som ho nahnevala, bože. Prečo som to len urobila. Najradšej by som bola na to zabudla, niekto si po takom večeri nič nepamätá a ja? Ja si musím pamätať všetko. To je daň za to, že som mu ublížila. Mala by som sa prepadnúť pod zem, áno, to by bolo najlepšie. Si obyčajný zbabelec! Včera si bola hrdinka, keď si sa s ním chcela vyspať a teraz? Teraz si posratá.Hlas v mojej hlave mi dával poriadne zabrať, no musela som uznať, že má pravdu. Som zbabelá na to, aby som sa pozrela Edwardovi do očí a ospravedlnila sa mu. Mala by som to urobiť, ale ako? Neodpustí mi, bol nahnevaný, pamätám si na jeho rozhorčenú tvár.

S určitosťou si dovolím tvrdiť, že ak by som nebola opitá, nemala v krvi toľko alkoholu, nikdy by som mu také veci nepovedala. Ako som mohla dopustiť, aby som mu mojimi nevhodnými slovami takto ublížila. Edward je človek, ktorý si toto vôbec nezaslúžil. Bolelo ma srdce z toho, že sa na mňa teraz hnevá, mala som strach, že si o mne urobil zlú zmienku. Čo si musí o mne myslieť, že som nejaká pobehlica, ktorá sa rozíde s priateľom a už sa vrhá druhému do postele.

Neviem, čo sa to so mnou stalo, netuším, prečo som ho pobozkala. Čo som vlastne od toho očakávala? O čo mi v skutočnosti išlo. Až tak veľmi cniem za Mattym, že... Ja vlastne ani neviem. Ak by sa dal vrátiť čas, nikdy by som Edwarda nebola pobozkala. Nie preto, že sa mi ten krátky bozk nepáčil, to určite nie. Bol to krásny bozk, zamával so mnou. No na druhej strane to bolo odo mňa nesprávne. Neviem sa zbaviť pocit, že som Mattyho podviedla. Viem, že som sa a s ním rozišla, ale bolo to iba včera a v ten istý deň pobozkám druhého chlapca. Chlapca, ktorý je krásny, neodolateľný a k tomu je oproti v izbe.

Pokúsila som sa vyhrabať z postele, musela som si ísť aspoň umyť zuby a učesať sa, keď som s ním chcela hovoriť. Ak by som otvorila ústa, určite by na mieste odpadol. Keď som uvidela v kúpeľni svoj odraz, zhrozila som sa. Vlasy som mala ako Edward, trčali do všetkých strán, ale moje nemali dokonalú farbu a ani tvar. Vyzerala som, akoby ma práve požula nejaká krava a zároveň aj vypľula. Pod očami som mala kruhy, ktoré mi pripomínali moju minulú noc. Otočila som kohútikom a navlhčila si tvár, dúfala som, že ma to trochu preberie. Nepomohlo to. Na zubnú kefku som vytlačila kúsok pasty a pustila sa do umývania. S učesaním som sa nakoniec netrápila, pretože by som prišla asi o trištvrte vlasov, ako by som sa s nimi trápila. Zvolila som jednoduchšiu cestu a tou bolo dať si ich do gumičky. Vyšla som z kúpeľne a moje nohy ma samé niesli k izbe, kde podľa všetkého mal byť Edward. Súdila som, že tam bude, pretože z jeho izby sa ozývala hudba. Počúval moju obľúbenú pesničku od Johna Legenda.

Stála som tam a počúvala slová pesničky...

odkaz

Hlava sa mi točí, nekecám, nedokážem ti prísť na kĺb.

Čo sa odohráva v tej krásnej hlave.

Som na tvojej kúzelnej tajomnej jazde.

A hlava sa mi z toho točí, netuším, čo ma to zasiahlo, ale budem v poriadku.

Hlavu mám pod vodou, ale dýcha sa mi dobre.

Si šialená a ja zmätený.

Nemôžem tu predsa stáť donekonečna, musím zaklopať. Jemne som zaťukala na jeho dvere, a keď neotváral, otvorila som ich. Ležal na posteli, ruky mal položené za hlavou a oči zatvorené. Odkašľala som si, aby som ho nevyľakala a on vyskočil na nohy.

„Bella?“ spýtal sa prekvapene a hľadel na mňa. Nebol v jeho očiach žiaden hnev, skôr iba prekvapenie, že som prišla. Nebodaj ma tu nečakal? Myslel si, žeby som neprišla a neospravedlnila sa mu?

„Prepáč, že ťa ruším, vlastne ani neviem, čo tu robím,“ bľabotala som. „Dobre, viem, prečo som tu,“ priznala som nakoniec a nedovolila, aby prehovoril. Rýchlo som pokračovala ďalej. Bála som sa, že stratím odvahu, ktorú som vlastne ani stále nenašla. „Chcem ti v prvom rade poďakovať, že si ma včera doniesol domov, že si mi pomohol. Vypočul si ma, zachránil ma v sprche. Všetko si pamätám,“ šepla som a začala skenovať svoje bosé nohy. „Bohužiaľ si pamätám aj to, čo som urobila a povedala. Mrzí ma to, Edward, prosím ťa, prepáč.“ Pri slovku prepáč som sa odhodlala pozrieť do jeho tváre, ale stál mi chrbtom. Neviem, kedy sa otočil, ale nepozeral na mňa. Stál pri okne a pozeral von.

„V pohode,“ odpovedal tvrdo a mňa pichlo pri srdci. Hneval sa, bolo to jasné.

„Nie, to nie je v pohode. Mal si včera pravdu, neviem, čo som si myslela. Mrzí ma, že som ťa pobozkala, že som sa pokúšala o...“ odmlčala som sa, nevedela som nájsť vhodné slová.

„Že si ma chcela zviesť? Že si bola opitá a chcela sa so mnou vyspať? Máš strach si to priznať?“ Prečo bol ku mne taký krutý? „Hovor! Prečo teraz mlčíš? Včera si mala odvahy na rozdávanie.“

„Urobila som chybu, nemusíš mi to vyhadzovať na oči. Myslíš si, že som to plánovala? Že by som sa s tebou naozaj vyspala? Vedela som, že to nedovolíš! Ty nie si žiaden násilník! Neublížil by si.“ Pre zmenu som po ňom kričala ja a ani neviem prečo. Nebola som si istá tým, čo som mu povedala. Jediné, čo bolo na sto percent isté bolo, že by mi neublížil. Tým som si bola istá. „Ja ti verím,“ šepla som.

„Nedaj sa vysmiať. Bella, nepoznáš ma, nevieš o mne nič. Prečo by si mi mala veriť? Čo ak som vrah, čo ak sa vydávam za niekoho, kým v skutočnosti nie som. Nemôžeš mi slepo veriť!“

„Nemôžem? Zachránil si ma a nie raz. Máš výčitky svedomia, prečo by som ti nemala veriť? Pamätáš si, čo si povedal včera? Pre teba by som zomrel a neváhal nad tým ani sekundu. Dokážeš si predstaviť, čo pre mňa znamenáš,“ citovala som ho od slova do slova a on na mňa prekvapene pozrel. „Ja si to pamätám, toto by si nepovedal, ak by si to nemyslel vážne.“

„Asi si vo svojom živote nestretla ešte tak dobrého herca ako som ja.“

„Aha... Tak potom vážne, sorry, že ťa pobozkala taká nicka ako som ja. Sorry, že vôbec dýcham. Mal si ma v tej uličke nechať skapať, aspoň by si si odpustil tú ľútosť!“ zrevala som a on buchol päsťou po stole.

„To akože ľutujem, že som ťa zachránil?!“ zreval pre zmenu on.

„Hej!“

„Bella, ty ničomu nerozumieš?“ spýtal sa zúfalo a posadil sa na posteľ. Čomu som nerozumela? „Vieš, kto vlastne si? Si krásna, si múdra, si vtipná, láskavá, ale predovšetkým jedinečná. Napriek všetkému, čo sa ti stalo, si hodná lásky a náklonnosti. Nikdy nie si priveľa a stále si dosť. Si vzácna, si diamantom, si ružou. Si najväčším skvostom Božieho stvorenia. Tvoja hodnota je väčšia, než si dokážeš predstaviť. Si dôležitejšia než hodnota, ktorú ukazuje váha. Nezáleží na tom, akú značku šampónu používaš, alebo aké topánky nosíš. Každé dievča by chcelo byť tebou. Veľa chlapcov by ťa chcelo dostať. Si viac ako cenovka na tvojom oblečení. Tvoja hodnota prekonáva všetky pozemské veci, pretože v mojich očiach si...“Odmlčal sa a hlavu sklonil k zemi. Jeho slová mi vzali dych, túžila som mu niečo na to povedať, ale nenašla som vhodné slová. Nikto mi nikdy nepovedal nič podobné, nikto ma nevidel tak, ako ma vidí on. Nepozná ma, a pritom mi hovorí najkrajšie veci, ktoré moje uši kedy počuli. Chcela som sa opýtať, čo som v jeho očiach, ale pokračoval. Nechcela som ho prerušovať.

„Si osoba, za ktorú stojí zomrieť. Bez ohľadu na to, kým si myslíš, že si. Ak by si bola pošpinená, ako to stále hovoríš, nebol by som teraz tu. Nestál by som po tvojom boku a nehovoril ti tieto veci. Nie sú to iba prázdne slová, Bells, ja to všetko myslím vážne. Aj keď máš pocit, že sa v tvojom živote všetko rúca, nezáleží na tom, či sa cítiš ako víťaz alebo porazená. Skutočnosťou je, že si zaslúžiš byť šťastná. Zaslúžiš si mať po boku niekoho, kto ti to bude opakovať vždy, keď budeš pochybovať. A vieš prečo? Pretože si mocná, silná a schopná. Tvojou úlohou je objaviť tú ženu a oslobodiť ju. Toto si TY! A akékoľvek hlasy v tvojej mysli, ktoré sa ti snažia povedať opak, sú od nepriateľa. A nabudúce, keď ich budeš počuť a pochybovať o sebe, zastav ich. Si úžasná, na celom svete, po celý svoj život som hľadal človeka, ktorý by bol stelesnením toľkého dobra ako si ty. Preto ťa prosím, nezabúdaj na to,“ dopovedal a postavil sa na odchod. Nechal ma tam stáť úplne samú so slzami stekajúcimi po mojej tvári. Nechal ma samú s mojimi myšlienkami a zmätenosťou.

="font-family:>="font-family:>