Minulosť si ťa nájde - Druhá - Tretia kapitola

Minulosť:

Elizabeth ma pobozkala a svojimi perami prešla na môj krk. Zastonal som a pritiahol si ju ešte bližšie, chcem ju cítiť všade. Elizabeth sa zahryzla do môjho krku a ja som ju nechal. Bola to bolesť zmiešaná s extázou, keď som cítil jej zuby na mojom krku. Zmieril som sa s faktom, že je upír. Miloval som ju napriek všetkým zisteniam.

Nevadilo mi to, že sa Elizabeth na mne kŕmi, spôsobovalo mi to slasť. Slastne som vzdychal a stonal. Náhle sa odo mňa odtiahla a potôčik krvi jej stekal z kútika pier. Elizabeth bolestne skrivila tvár v neznesiteľnej bolesti. „Železník,“ zachrapčala skôr, ako stihlo jej telo spadnúť na zem. „Čo si mi to urobil. Prečo, Anthony?“ pýtala sa ma z posledných síl.

„Elizabeth!“ vykríkol som zúfalo a padol na kolená vedľa jej tela. Ruky som jej položil na hrudník, moje pery k jej ústam a zúfalo som tlačil na miesto, kde malo byť jej srdce. Po tvári mi stekali slzy, nerozumel som, ako sa mi mohol železník dostať do krvi.

„To nie! Otče, to ste neurobili,“ šepkal som dookola a spomínal na včerajší večer. Sedel som s otcom v jeho pracovni a on mi ponúkol brandy. Môj otec to vedel, vedel, že je Elizabeth upír. Využil ma.

„Anthony, odstúp od nej, je to upír. Vedel som to,“ kričal po mne otec, ktorý ani neviem kedy vošiel do mojej komnaty.

„Nie, otče, to nemôžete. Milujem ju,“ kričal som zúfalo a v náručí zvieral Elizabethine telo.

„To, čo ku nej cítiš nie je skutočné. Ovládla tvoju myseľ, Anthony, choď po šerifa a povedz mu, že sme chytili upíra.“ Nie, nikam nejdem. Nemôžem ju nechať v rukách môjho otca. „Anthony, si slaboch, vždy som to vedel a teraz choď!“ Otec ma doslovne vystrčil z dverí mojej izby. V mojej hlave to bušilo, moje myšlienky sa točili v zmätenosti. Miloval som Elizabeth. Miloval. Je to tak? Je možné, žeby ma ovládla? Nie, ona ma predsa milovala, nikdy by nezneužila moju lásku vo svoj prospech. Nemohol som dýchať, nemohol som myslieť, nemohol som nič robiť. Vybehol som z domu, schody som bral po dvoch- troch naraz. Hnal som sa preč.

Chcel som ju zachrániť a vedel som, že v tejto chvíli mi pomôže iba môj brat. Otočil som sa na päte a rozbehol som sa späť do domu. Musel som ho nájsť a dúfal som, že bude vo svojej izbe. Zabudol som na slušné chovanie a nezaklopal som, doslovne som vtrhol do jeho izby a hľadal ho. Ležal pokojne na svojej posteli, vyzeral, že spí. Ako môže spať, nevie, čo sa tu deje? Nepočuje ten šialený krik, ktorý sa nesie z vonku? Zatriasol som s ním a kričal na neho. „Emmett, vstávaj, Elizabeth je v nebezpečenstve.“ Prebral sa a ja som od neho odstúpil.

„Čo si to povedal? Čo sa jej stalo?“ vyzvedal, jeho hlas bol plný strachu. Miloval ju, možno rovnako ako ja a možno nie. Teraz mi to začalo dávať zmysel. Ona sa hrala s nami oboma. Možno mal otec pravdu, možno nás ovládla. Akoby to povedal otec, je démon, ktorý sa hrá s našim podvedomím. „Anthony, povedz mi, čo sa stalo Elizabeth,“ naliehal na mňa.

„Otec mi do pitia primiešal železník. Bol som s ňou, napila sa zo mňa a potom...“ Odmlčal som sa a sklonil hlavu.

„Anthony, ty si sa pomiatol. Ako si mohol veriť nášmu otcovi, zabije ju a my ju stratíme navždy. Kde ju vzal?“ zatriasol so mnou. „Tak, kde sú?“

„Neviem, možno ju niekam odviezol,“ povedal som po pravde. Naozaj som nevedel, kam by ju mohol vziať. Potom som sa zamyslel a spomenul som si na rozhovor, ktorý viedol so šerifom. Chceli pochytať všetkých upírov a zavrieť ich, podpáliť ich. Kostol.

„Kostol, Emmett, idú do kostola,“ vyhŕkol som a on sa rozbehol preč. Nečakal na mňa, bol nahnevaný a ja som sa mu nečudoval. Na nič som nečakal a bežal za ním. Vysadli sme na svoje kone a cválali ku kostolu. „Emmett, vidíš to?“ spýtal som sa a hlavou ukázal pred sebou. Videl som koč, ktorý mal vzadu mreže, určite tam niekoho prevážali. Nemali sme istotu, či je tam Elizabeth, ale museli sme to zistiť.

„Stojte,“ kričal Emmett na kočiša a ten svoju vyklonil, pozrel sa na nás a zastavil kone. Nevedel som, čo má v pláne, ale videl som, že keď zoskočil z koňa do rúk vzal obrovské poleno, ktoré ležalo pri nás. „Ďakujem, že ste zastali,“ poďakoval Emmett a pokračoval. „Som Emmett Masen, otec nás požiadal, aby sme vás doprevádzali, pre každý prípad. Chcel som, aby ste to vedeli,“ vysvetlil mu.

„To je od vášho cteného otca šľachetné. Nie je bezpečné teraz sa tu pohybovať. Nestrácajme čas,“ popohnal nás a otočil sa chrbtom k Emmettovi. Ten však na nič nečakal a celou silou ho ovalil po hlave. Zohol sa k nemu a z vrecka vytiahol zväzok kľúčov.

„Anthony, načo čakáš? Bež otvoriť dvere, či je tam,“ kričal po mne Emmett a ja som s roztrasenými rukami chytil kľúče, ktoré po mne hodil. Pribehol som ku koču a otvoril dvere, Elizabethine telo bezvládne ležalo. Vyzerala, akoby bolo mŕtva, chcel som ju dostať von, no keď som sa k nej načiahol počul som výstrel. Otočil som sa a môj brat Emmett ležal na zemi, potom ďalší výstrel a tma.

Prítomnosť:

Od toho dňa sa všetko zmenilo. Moje telo, moje túžby, moja chuť a najmä... Moja duša.

Elizabeth bola mŕtva, za celé roky som ju nenašiel. S Emmettom sme sa rozhádali a od toho osudného večera sme sa nevideli. Začal som žiť na vlastnú päsť. Zmenil som sa. Nebol som tým sedemnásť ročným hlupáčikom, ktorý počúva na slovo. Ja som tu bol ten, ktorého museli počúvať. Pochopil som, akú mám moc. Svet neprestal existovať, otvorili sa mi nové možnosti.

Elizabeht mi o upírstve povedala všetko. Vedel som načo si mám dávať pozor a ako sa mám správať, aby som sa neodhalil. Zo začiatku som dodržoval všetko, čo mi hovorila z vlastných skúseností. No potom už nie. Stačilo pár mesiacov na ľudskej krvi a moja myseľ úplne potemnela. Krv bola pre mňa niečím, čo sa nedá opísať. Bola pre mňa tým, čím je melódia krotiteľa pre kobru.

Keď som prešiel okolo človeka, počul som rytmické údery jeho srdca. Cítil som tú lahodnú tekutinu, ktorá mu prúdila v žilách. Mal som silu, rýchlosť, stal som sa obávaným predátorom. Ľudské životy sa pre mňa stali bezvýznamné. Keď som na svojich perách pocítil kvapku krvi, cítil som sa živý. Nemal som strach z odhalenia. Bol som zahalený oparom krvilačnosti. Zabil som toľko ľudí, že už si ani nespomínam na ich tváre.

No na jednu obeť nezabudnem nikdy. Na Sarah, dievča, ktoré som zabil dnes v noci. Cítim sa hrozne, nikdy som necítil takúto vinu. Keď privriem oči stále vidím jej mladú, vystrašenú tvár. Nemohla mať viac ako šestnásť rokov. Stále v ušiach počujem jej prosby, krik a plač. Tlkot jej srdca, pot, ktorý jej strachom zmáčal čelo, keď som sa jej zahryzol do krku. Čo som mal robiť, keď ma to zviera pohltilo, keď som videl cestu von. Cestu z tohto prekliatia, alebo bol toto môj očistec? Kto vie.

Napriek tomuto všetkému sa chcem zmeniť. Nie preto, že som tu bol dlhé roky uväznený a ani neviem kým. Už nechcem byť monštrom, zabijakom. Mojim prekliatím je smäd, ale už žiadne krvi prelievanie nebude. Nedovolím, aby ma to monštrum opäť ovládlo. Po celý zvyšok svojej existencie ponesiem vinu za všetko, čo som napáchal.

Teraz sa musím pozbierať, chcem spoznať tú druhú dievčinu, ktorá bola s ňou. Víri mi v hlave mnoho otázok. Ako je možné, že vyzerá presne ako Elizabeth, nie je upír, vonia ako človek. Potrebujem ju vidieť, musím ju spoznať. Neviem, ako to mám urobiť, ale určite na niečo prídem. Chcem sa o nej dozvedieť viac, ale teraz potrebujem loviť.

Vzal som do rúk nebohé telo dievčaťa a niesol ju von. Jediné, čo pre ňu môžem urobiť je, že ju aspoň pochovám. Nemôžem ju nechať pohodenú ako kus handry. Je pravda, že som s týmto nemal posledné roky starosti, ale ona si to nezaslúžila. Svojim spôsobom mi zachránila život, vďaka nej som sa dostal na slobodu. A toto je druhá vec, ktorú musím zistiť. Ako som sa sem dostal, kto je za mojim uväznením a prečo. Dôvodov by sa stopercentne našlo viacej, ale netuším, kto za tým môže byť. Kto by si želal moju smrť? Počas mojej existencie som stretol veľa upírov, dobrých, ale i tých zlých. Ak by som si mal sadnúť a urobiť zoznam, ktorý by ma z nich mohol mať v žalúdku, som tu po zvyšok mojej existencie.

Vyšiel som s dievčaťom von a rozhliadol som sa okolo. Poznal som to tu, napriek tomu, že som bol v lese, vedel som, kde som. Bol som tu pred pár rokmi, ale prečo som vo Forks? Zatriasol som hlavou a pozrel na dievča v mojom náručí, jej pokoj je teraz prvoradý. Rozbehol som sa smerom k cintorínu, vedel som, kde má hrobár lopatu a rozhodol som sa ju pochovať tam. Nik nebude vedieť o koho ide, nik nenájde jej telo. Bežal som ako o život, cintorín bol iba pár minút od lesa. O tomto čase tam nikto nebýva a pre mňa to znamená ľahké zahladenie stôp.

V jednej ruke som držal dievča a v druhej niesol lopatu. Rozhodol som sa dievča pochovať až na samom konci cintorína, ktorý sa delil iba ostatným drôtom od lesa. Tu ju nikto nenájde, je to nerovná plocha, kde by už nemal byť žiaden hrob. Pozrel som sa na nebo a podľa mesiaca som vedel, že mi neostáva veľa času.

Keď som jej telo bezpečne ukryl pred svetom, uvažoval som čo ďalej. Teraz som naozaj potreboval ísť na lov a nájsť si vhodné oblečenie. Nemôžem sa prechádzať po meste v roztrhanej košeli a nohaviciach, ktoré sa už na nohavice nepodobajú. Vrátil som lopatu hrobárovi na miesto, odkiaľ som ju vzal a rýchlo som sa vydal smerom k lesu. Vo Forks je výhoda, že veľa domov susedí s lesom a ja môžem pokojne loviť. Popritom si obzriem, či niekde nenájdem nejaké oblečenie.

Dobehol som najprv do lesa, pretože som sa nechcel zašpiniť od krvi. Vyšiel som z cviku a po pravde ani netuším, ako uloviť zver. Viem, je to smiešne, ale keď sa zamyslí nad tým niekto, uzná, že mám pravdu. Človek pred vami neuteká, upír je pre človeka ako Boh. Sme krásni, príťažliví. Všetko ľudí na nás fascinuje. Zver? Tá sa nás bojí, stačí, ak nás zavetrí a už sa dá do úteku pred nami. Rád lovím svoju korisť, ak by som tvrdil niečo iné, klamal by som.

Pomedzi stromy som videl prvé lúče slnka, spev vtákov sa ozýval z vtáčích hniezd. Započúval som sa do hlasov prírody. Počul som, ako sa konáre kníšu na stromoch, ako lístie tíško šumí. Vedel som, že aj les cítil moju prítomnosť, cítil tu predátora. Zhlboka som sa nadýchol a v krku sa mi vznietili plamene, ktoré boli silnejšie ako človekom založený požiar. Z tisícov vôní ma dokázala teraz rozbesniť iba jedna. V ušiach som počul zbesilý tlkot srdca mojej obete. Aj ona vytušila, že ju čaká nemilý koniec. Srdce jej búchalo, cítil som jej horúcu krv, vôňu krásne mätúcu.

Otvoril som oči a uvidel siluetu, moje celé telo sa naplo. Cítil som moc, ktorá ma opíjala, je tak krásne byť krvilačnou beštiou. Vypol som mozog a rozbehol sa za svojou korisťou. Stačil iba jeden skok a šelma bola v mojich rukách bezbranná. Jej teplé krehké telo som zvieral v mojej náručí. Blížil som sa k jej krku pomaly, akoby som bol v nejakom spomalenom filme. Chcel som si túto chvíľu vychutnať, toto je cesta na nový začiatok. Moje ústa sa pomaly plnili jedom a ja som sa nechával unášať eufóriou. Oheň v mojom krku sa tíšil, smäd začínal byť preč. Telo pumy začalo chladnúť a moje ústa boli prázdne. Omámene som hľadel na mŕtvolu, na mŕtvu pumu s roztrhnutým hrdlom.

Mám ísť doľava? Doprava? Sakra, vôbec si nepamätám cestu a k tomu to tu vyzerá všetko rovnako. Moja orientácia k večeru je mizerná. Asi to bolo doľava, za pokus nič nedám. Odbočila som teda do úzkej uličky a rýchlo som pochopila, že tadiaľ som asi nešla. Ako dlho už vlastne blúdim? Môže to byť aj niečo vyše hodiny a ja sprostá som sa nikoho neopýtala na cestu. Ani Alice nemôžem zavolať, pretože sa mi ako na potvoru vybila baterka. A to som si myslela, že tento deň bude skvelý.

„Hej, cica,“ hvízdol po mne niekto, kto bol za mojim chrbtom, až mnou prešla husia koža. Neotočila som sa, radšej som pridala do kroku, i keď som netušila, kam sa tou uličkou dostanem. „Hej, hovorím s tebou,“ dožadoval sa pozornosti ten otravný hlas. Robila som sa, že nepočujem a odmietala som zastaviť, ale kroky toho muža sa ku mne rýchlo približovali. Pridala som ešte viac do kroku a on urobil to isté, nakoniec som sa rozbehla a za sebou som počula dupot pánskych topánok, ktorý nasvedčoval to, že je už nebezpečne blízko pri mne.

„Kamže, kam?! Veď sme ešte ani nezačali.“ Začula som jeho chrapľavý hlas tesne pri mojom uchu, keď ma schmatol za rameno a stiahol k sebe. Zhíkla som, keď mi rameno stlačil svojou veľkou studenou rukou. Všetko sa zomlelo veľmi rýchlo ani neviem kedy a moje telo útočník prirazil na protiľahlú kamennú stenu budovy. Chcela som vykríknuť, ale bol rýchlejší, svoju smradľavú ruku priložil na moje ústa. Jeho ruka páchla po alkohole a močovke. Do tváre som mu poriadne nevidela, ale tipovala by som mu okolo tridsiatky. Na jeho kozej briadke som videla nejaké zvyšky, ktoré pripomínali zvratky. Naplo ma z toho. Napadlo ma, že ak nemôžem kričať, pokúsim sa aspoň brániť.

Vytiahla som pravú ruku, ktorú som mala pozdĺž tela, do výšky jeho tváre a nechty poriadne zaryla do jeho líca. Vykríkol od bolesti a jeho líce zaliala krv. Nezaliala doslovne, ale krv sa mu pustila. Uvoľnil svoje zovretie a ja som sa chcela rozbehnúť. Nohy som mala ťažké, akoby mi ich niekto zalial betónom. Skôr, ako som stihla urobiť čo i len jeden - jediný krok. zdrapil ma a sotil o stenu po druhýkrát.

„Toto už nikdy, nikdy neskúšaj,“ zreval rovno do mojej tváre a následne priložil svoje ústa na moje. Naplo ma opäť. Cítila som jeho smradľavé telo, ktoré bolo nasiaknuté chľastom. Srdce mi búšilo a ja som sa neopísateľne bála. Mojimi malými päsťami som do neho trieskala a snažila sa ho kusnúť do jazyka vo svojich ústach, ale on ma len chytil pevnejšie. Chcel sa dostať hlbšie, až do môjho krku. Na jazyku sa mi usídlila horká chuť po žalúdočných šťavách a skazenom jedle. Z toho odporu sa mi obrátil žalúdok okolo svojej osy a ja som sa skoro pozvracala.

„No tak, malá, predsa by si sebou nehádzala? Ujo Bob sa chce iba trochu pohrať,“ chrochtal na mňa odporným hlasom.

„Pozri, aj malý Bob sa chce hrať.“ Chytil ma pod krkom a pritiahol si moju ruku medzi svoje nohy. Zaúpela som a ďalej škubala, chcela som mu spôsobiť bolesť na jeho citlivom mieste, na ktorom som mala pritisnutú ruku. Bola to chabá obrana bez účinku. „No tak, dievčatko, hádam si nemyslíš, že si prvá, ktorá sa o to pokúša!“ Zavrtel hlavou a stisol mi zápästie, až v ňom zapraskalo.

Vykríkla som a on svoj stisk na mojom hrdle ešte viac zosílil. Dusil ma, až kým som nechrapčala a on sa iba smial. „Snáď si nemyslíš, že som nekrofil. Ja mám radšej živé mäsko, na zdochlinky nemám chuť,“ uisťoval ma, no ja som si v tej chvíli priala, aby ma radšej zabil. Chcela som umrieť, túžila som zavrieť oči a zobudiť sa z tohto príšerného sna. Neviem, komu som tak veľmi ublížila, že ma Boh trestá. Pred očami som mala celý svoj doterajší život. Svojho otca, priateľov a môjho Matta. Povolil svoj stisk a jednou rukou si začal rozopínať opasok na nohaviciach.

„Nie... prosím... prosím,“ vzlykala som, keď sa ku mne priblížil a opasok sa mu divoko hompáľal v ruke. Bolo to po prvý raz, čo som vydala hláska. Hlas sa mi triasol, bolo mi zle a zima. No chvenie po celom tele mi spôsoboval najmä strach. Hlavou mi prebleslo, koľko asi žien už takto znásilnil. Koľkým sa to podarilo prežiť, a prečo je ešte na slobode. Ak by som mala po ruke niečo, pokojne ho zabijem. Nemihla by som ani okom a ešte by som ho prekročila. Zápästia mi zovrel v jednej ruke a druhou mi okolo nich začal sťahovať opasok. Pomáhal si aj ústami, pretože sa mu to veľmi nedarilo.

„Prosím...“ vzlykla som. Chytil moju tvár do svojich dlaní a pritiahol si ju bližšie. „Prosím... nerobte to...“ Rozplakala som sa a on mi rozopol bundu. Následne strhol sveter a na chvíľu pustil. Bolo počuť len trhanie látky a moje vzlyky, ktoré sa o malú chvíľu začali tlmiť látkou svetra, ktorý mi potrhal. Na chvíľu sa odo mňa vzdialil a ja som využila chvíľu a kopla som ho do rozkroku. Skrivil tvár, ale miesto toho, aby sa zložil k zemi, uštedril mi poriadnu ranu. Spadla som na zem a cítila, ako mi po tvári steká okrem sĺz aj niečo iné. Krv. Z vrecka svojich nohavíc vytiahol nôž, s ktorým sa začal pohrávať pomedzi prstami. Na sucho som prehltla. Určite teraz zomriem, príde vytúžené vykúpenie. Pousmiala som sa v duchu.

„Ak sa pohneš, ublížiš si,“ zachrapčal a svoje mohutné telo zvalil na mňa. Pohodlne sa usadil, akoby som bola sedačka a nožom začal párať moje jeansy. Od lýtka šiel opatrne smerom hore, ku stehnu. Čepeľ ma zastudila a ja som pohla nohou, porezal ma. „Varoval som ťa.“ Jediné, čo povedal a pokračoval ďalej. Potom iba trhol a ja som ostala iba v nohavičkách. Necítila som už ani zimu, to bolo to najmenej, čo ma v tejto chvíli trápilo. Položil nôž vedľa mojej hlavy, pripadalo mi to ako výstraha, aby som sa nepohla. Ležala som nehybne s rukami zviazanými za hlavou. Ukázal mi pred očami svoje dva špinavé prsty a surovo do mňa nimi zašiel. Pálilo to.

„Áá... panna, aké šťastie.“ Oblizol si prsty. „Ujo Bob ťa zaučí tak, že nebudeš už chcieť iného,“ sľuboval mi. Chvatne si rozopol zips u nohavíc a naľahol medzi moje stehná. Tam dole sa rozliala obrovská bodavá, trhavá a tupá bolesť, ktorá bola horšia než lámanie kostí. Plakala som, chcela som pred tým uniknúť, ale bezvýsledne. Ten muž sa nado mnou ďalej prehýbal a hýkal. Jeho smradľavý dych mi ovieval tvár a ja som s odporom odvracala tvár.

Vybral mi z úst látku od svetra, mohla som kričať, ale nevládala som. Už som sa nevládala ani brániť a on to využil. Vrhol sa na moje mokré pery, ktoré boli zmáčané od sĺz. Jeho pery boli nechutné. Boli drsné a náruživé. Moje boli ako z kameňa, nehýbali sa. Snažil sa jazykom predrať do mojich úst. Jednou rukou sa opieral o stenu a druhou nahmatal moje stále krvácajúce stehno. Stlačil ho. Vykríkla som a tým som mu dala, čo chcel. Vo chvíli môjho výkriku prenikol svojim jazykom do mojich úst. Jeho jazyk začal okupovať celé moje ústa. Rukou, čo mi stlačil stehno prešiel po mojej tvári a zanechal tam krvavú stopu cez celé líce.

Moje pery sa nevzdávali a odmietali spolupracovať s jeho. Zrazu stiahol jazyk z mojich úst a pomaly sa odťahoval. Perami nahmatal moju spodnú peru a začal ju sať. Bolo to nanajvýš nepríjemné. Zrazu prišla ďalšia bolesť. Pohrýzol ma do pery, potom sa odtiahol a dal mi facku.

Párkrát sa vo mne ešte pohol a ja som sa pozrela hore. Nie do jeho tváre, pozrela som sa na nebo, ktoré v tejto chvíli začalo plakať so mnou. Posledné pohnutie a z jeho tváre bolo vidieť uspokojenie. Necítila som nič, bolesť ani dážď. Necítila som chlad zo zeme ani vietor, čo fúkal. Necítila som zranenia, čo mi spôsobil. Necítila som nič.

Edward:

Potreboval som sa naučiť odolávať ľudskej krvi. Rozhodol som sa prejsť nočným mestom a zvykať si. Dnes tu veľa ľudí nebolo, bolo chladnejšie a pršalo. Mne dážď nevadil, neprekážalo mi, že po mojej tvári stekajú kvapky, ktoré mi zmáčajú vlasy. Ruky som mal založená vo vreckám čiernych džínsov, ktoré som našiel pri nejakom dome. Bolo tam aj tmavomodré tričko s dlhým rukávom. Nezaváhal som ani na chvíľu a okamžite si to obliekol. Bolo mi ľúto iba toho, že som možno okradol niekoho, kto tie veci možno potreboval. Bohužiaľ som to musel urobiť.

Z môjho premýšľania ma dostal plač, ktorý som započul. Bol to ženský plač a vzlyky, netušil som, odkiaľ to ide. Zastal som a poriadne sa započúval, otáčal som hlavu sprava doľava a dúfal, že prídem na to. Šlo to z neďalekej uličky. Moje svedomie sa ozvalo a ja som chcel tej žene ísť na pomoc. Bol som prekvapený svojim odhodlaním, nebola to túžba po krvi, bola to túžba o spásu. Možno som si myslel, že ak jej pomôžem, aspoň trochu uľavím svojej boľavej duši. Veľakrát som počul, že upír nemá dušu, ale ak by to bola pravda, netrápili by ma výčitky.

Blížil som sa k tmavej uličke a započul slabé trepotanie srdca. Nebilo splašene, skôr som mal pocit, že je na pokraji posledného úderu. Pridal som do kroku, a keď som zahol do uličky, naskytol sa mi pohľad, ktorý by som najradšej vymazal z pamäti. Mladá hnedovlasá dievčina ležala v zúboženom stave. Na nej nehybne ležalo odporné mužské telo neznámeho ožrana. Na nič som nečakal a toho bastarda som z nej odhodil. Kľakol som si vedľa nej a nehľadel som ani na to, že pod mojimi kolenami bola obrovská mláka. Cítil som krv, dievča bolo zranené a ja som vedel, že ju musím odtiaľto dostať preč.

Odhrnul som jej vlasy z tváre a z hrdla sa mi vydralo zavrčanie. Bolo to dievča, ktoré sa tak veľmi podobalo na Elizabeth, dievča, ktoré som chcel spoznať. Ležala na zemi, umierala, alebo sa dostávala do bezvedomia. Nemohol som nič riskovať, musel som jej pomôcť. Zodvihol som svoje zápästie k mojim perám a ostrými tesákmi som sa zahryzol. Priložil som jej moje zápästie k perám, musela sa napiť.

„Pi, prosím, pi,“ žiadal som ju zúfalo, ale ona z posledných síl otočila hlavu.

„Nie,“ zamrmlala. Ignoroval som jej chabé protesty a zápästie jej opäť strčil k perám.

„Musíš, žiadam ťa o to,“ dohováral som a ona slabo vydýchla, ale urobila to. Svojou malou bledou rúčkou sa chytila tej mojej, aby si ju pridržala pri ústach. Podopieral som jej hlavu druhou rukou, aby sa nemusela veľmi namáhať. Vietor sa okolo nás dvíhal, ale jediné, čo ma teraz zaujímalo, bol tlkot jej srdca. Bilo silnejšie, teraz som už bol pokojnejší, bude v poriadku. Teda, fyzicky, pretože ten bastard jej ublížil aj psychicky. Chúďa malé sa mohlo brániť, nebol tu nik, kto by jej pomohol. Prišlo mi zle, hneval som sa na celý svet a aj na seba. Ak by som sem dorazil skôr, mohol som tomu zabrániť. Odtiahol som svoje zápästie od dievčaťa a pozrel na ňu.

„Kto si? Kde bývaš?“ spýtal som sa a chcel som ju odniesť domov. Nemohol som ju nechať tu v tomto stave. Mlčala, vedel som, že sama mi odpoveď nedá. „Otvor oči a pozri sa na mňa,“ požiadal som ju a ona ich opatrne otvorila.

„Povedz mi svoje meno a kde bývaš,“ zopakoval som.

„Bella, bývam vo Forks,“ šepkala omámene.

„Kde presne vo Forks?“ naliehal som.

„775 K Street,“ zamrmlala a privrela oči. Vzal som ju do náruče, oči nechala stále zatvorené. Pritisol som si ju viac k telu, i keď jej krv mi voňala, vedel som, že jej neublížil. Nedokázal by som to. Cítil som, že ju musím chrániť. Zaťal som zuby a dal sa do behu.