Minulosť si ťa nájde - Desiata - Jedenásta kapitola

Edward:

Musel som ju nechať v mojej izbe, potreboval som byť sám. Iba ja a moje myšlienky. Nedokázal som sa na ňu dívať, nie potom, čo som jej nepriamo vyznal lásku a povedal, čo si o nej v skutočnosti myslím. Myslel som si, že hnev včerajšej noci je preč, no zmýlil som sa. Nebol som ešte pripravený ju vidieť a počuť jej nezmyselnú obhajobu. Ešte teraz mi v ušiach znejú jej slová.

„Vedela som, že to nedovolíš! Ty nie si žiaden násilník! Neublížil by si. Verím ti.“

Nepochopím, ako toto mohla povedať?! Nemôže, nesmie mi veriť. To je naozaj taká hlúpa a naivná? Ako mi môže slepo dôverovať, cudziemu človeku, vrahovi, ktorý si donedávna nevážil ľudský život. Nechápe, že prednedávnom som ju túžil zabiť? Zachránila ju iba podoba s Elizabeth. Ak by sa na ňu nepodobala, neváhal by som, neudržal by som sa. Stále dookola sa pýtam sám seba. Hnevám sa vlastne na ňu alebo na seba. Kto mohol za vzniknutú situáciu včerajšej noci. Dal som jej nejaký signál, ktorý vyústil k bozku?

Určite v tom mal prsty aj alkohol, ktorý vypila. Na druhej strane s odstupom času si dovolím tvrdiť, že som tomu napomohol. V tejto chvíli sa korunujem na kráľa debilov. Ak by som k nej nebol taký milý. Nehovoril jej sladké veci, nedopadlo by to takto. Cítim sa trápne. Hanbím sa za svoje správanie. Vôbec som si neuvedomil koľko odvahy ju muselo stáť prísť za mnou. Ona sa mi ospravedlnila a ja? Ja som to neprijal, miesto toho som bol k nej odporný.

Ako rýchlo som dokázal zabudnúť na to, čím si teraz predchádza. Akoby som zabudol na bolesť, ktorú prežíva. Prišla o to najcennejšie, čo žena má a kvôli tomu opustila svojho priateľa. Nemôžem čakať, že ma bude mať rada, ak sa správam takto. Nikomu nepovedala, čo prežíva, mne áno. Mám pocit, že je to z mojej strany zrada. Zradil som ju a jej dôveru. Chcem byť lepším, snažím sa v sebe nájsť Edwarda, ktorý bol dobrým človekom. Je to ťažké, stále sa ozýva ten druhý, upír. Monštrum, ktoré nemá dušu a nechce k sebe nikoho pustiť. Ja však cítim, že vďaka Belle môžem byť lepším, ona toho lepšieho Edwarda vo mne dokáže nájsť a zobudiť ho z dlhého spánku. Ja verím, že tam niekde je.

Dosť bolo planých rečí, je čas na poriadne skutky. Mal by som prestať premýšľať a začať konať. Chcel by som za ňou ísť, ospravedlniť sa pre zmenu ja. Túžim jej pomôcť dostať sa z toho rozchodu. Otázkou ostáva, čo pomôže dievčaťu dostať sa z rozchodu. Ak by ju nechal on, bolo by to jednoduchšie, ale toto nie je obyčajný rozchod. Bellu k tomuto viedli nepríjemné okolnosti. Zhrnieme si, čo o tom vlastne viem. Bella chce Matta, on chce pravdepodobne ju tiež, ale ona si myslí, žeby s ním nemala byť. Ľúbi ho, ale nechce s ním byť. Opila sa, pretože ho napriek všetkému chce a ľutuje svoje rozhodnutie.

Musím premýšľať ako ona. Bella je krehké a zraniteľná bytosť, nemôžem premýšľať ako chlap. Ja by som svoj žiaľ utápal v alkohole a vyspal sa s pár ženami. Ja som kus kameňa, ale ona má zlomené srdce. Čo ak by som jej urobil raňajky, vzal ju niekam, aby prišla na iné myšlienky? Skúsiť by som to predsa mohol, možno keby strávila pekný deň, mohlo by jej byť lepšie. Nemusím byť dobrým rozprávačom, pre dnešok budem dobrým poslucháčom.

Rozhodnutie padlo a ja som sa pustil do raňajok, ale najťažšie na tom bolo vymyslieť, načo by mohla byť chuť. Podľa hodín, ktoré viseli v kuchyni na stene bol pomaly čas obeda a ja som sa rozhodol tie raňajky urobiť výdatnejšie. Nazval som to, čo dom dal. Všetko, čo som našiel som sa pokúsil použiť, aby to bolo, čo najvýdatnejšie a najpestrejšie. Urobil som jej omeletu, ovocný tanier, palacinky a aj vafle. Z čerstvých pomarančov som jej urobil džús, zalial ovocný čaj a dokonca som jej urobil aj čokoládu so šľahačkou.

Chcel som ju potešiť, a preto bolo pre mňa veľmi ťažké sa krotiť. Ale bolo to ľahšie ako včera večer. Opäť mi myšlienky utiekli ku včerajšku. Náš prvý spoločný bozk som si predstavoval už miliónkrát, ale ani raz ma nenapadlo, že sa to stane takto. Ani táto skutočnosť mi však nebráni v tom, aby som povedal, že to bol najkrajší bozk, ktorý som kedy zažil. Niekto by sa na tomto mohol zasmiať, ale ja nie. Ak niekoho milujete, je vám jedno, kde a ako sa to stane. Ja Bellu milujem, milujem tak veľmi, že mi nevadí fakt, že z nej bolo cítiť alkohol a nebola tak úplne pri zmysloch. Nevadí mi ani to, že sme nestáli pod nebom posiatymi hviezdami a na hony ďaleko z nej bolo cítiť cigaretový dym. V tom momente sme boli len ja a ona. Neľutujem to. Veď sa aj hovorí, že nikdy nemáme ľutovať to, čo sa stalo, pretože v tej chvíli sme to chceli urobiť.

Je to svätá pravda. Ak by som to chcel, mohol som to zaraziť okamžite, ale ja som nechcel. Chcel som ten bozk a chcel som ich viac. Nie, nesmiem na to myslieť. Rýchlo som zatrepal hlavou a zahnal všetky myšlienky. Nemohol som viac otáľať, musel som ísť za Bellou, kým som mal akú – takú odvahu sa jej pozrieť do očí. Musel som sa jej ospravedlniť. Podľa zvuku, ktorý vychádzal z obývačky som vedel, že je tam a pozerá nejaký romantický film. Usúdil som to, pretože nejaký herec menom Diego vyznával lásku hlavnej hrdinke. Bella bola na toľko zaujatá, že si nevšimla mojej maličkosti vo dverách. Vyzerala nádherne aj napriek tomu, že bola zachumlaná do deky, poťahovala nosom a z očí sa jej valili potoky sĺz.

Z komody, ktorá bola vedľa mňa som vzal krabičku vreckoviek a pristúpil k nej. Podal som jej vreckovky a až teraz zaregistrovala moju prítomnosť.

„Ďakujem,“ šepla a potiahla nosom. Vybrala si jednu servítku a otrela uplakané oči. Položil som pred ňu tácku s jedlom a posadil sa vedľa nej.

„Chcel by som sa ti ospravedlniť za to, čo sa stalo včera a aj dnes ráno.“ Bella mi chcela skočiť do reči, ale nedovolil som jej, aby ma prerušovala. „Prosím ťa, neprerušuj ma,“ požiadal som ju. „Uvedomil som si, že včerajšok bola moja chyba. Teba ovládol alkohol a ja som ti nemal dovoliť ten bozk. Mal som to zastaviť hneď. Mrzí ma to. Nezastavil som ťa a ešte som si dovolil po tebe hlúpo kričať. Dnes si prišla a ospravedlnila si sa mi. Ver, že viem koľko úsilia a odvahy ťa to muselo stáť a opäť som to pokazil. Som idiot, ktorý pochopí ak ma tu teraz necháš samého a až do smrti so mnou neprehovoríš.“ Po mojich slovách Bella mlčala, vzala do rúk ovládač a zastavila film, ktorý pozerala.

„Pochopil som,“ šepol som a chcel odísť, jej mlčanie hovorilo za všetko.

„Ostaň, prosím,“ požiadala ma a ukázala na miesto, kde som ešte pred chvíľou sedel. „Keď som dnes ráno vstala a rozpamätala sa na všetko zo včerajšieho večera... Bolo mi zo seba zle. Neviem, netuším, aký skrat sa to vo mne stal, ale ja som nikdy nepila. Nikdy som sa neopila a tobôž nie sa na niekoho vrhla. Cítim sa veľmi zle, pretože to vyzerá, akoby som ťa chcela využiť, ale tak to nebolo. Bol si pri mne, boli sme v mojej izbe, ty si bol ku mne milý a ja k tomu ten alkohol. Nechcem sa na neho vyhovárať, ale veľmi tomu dopomohol. Prisahám, že ani vo sne by ma nenapadlo, že sa na teba vrhnem a začnem bozkávať. Musela som sa ti za to ospravedlniť, a preto som dnes za tebou išla. Bohužiaľ, si po mne nakričal. Chápala som ťa. Potom, čo si ma nechal vo svojej izbe samú, stála som tam a premýšľala. Mýlil si sa v jednej veci. Môžem ti dôverovať, i keď ťa nepoznám, i keď si pre mňa úplne cudzí. Z toho, ako so mnou rozprávaš, ako sa ku mne správaš ti moje podvedomie verilo. Nebojím sa tu s tebou byť samá, i keď môj otec je preč. Nemám strach ísť do kúpeľne a byť tam nahá. Nemám strach večer zaspať, pretože viem, že som s tebou v bezpečí.“ Ona mi verila, naozaj mi dôverovala. Prečo? Len preto, že som ju zachránil? Že som jej povedal pekné veci? Prečo sa sťažuješ, buď rád.Kričalo po mne moje druhé ja.

„Nechápem, prečo si myslíš, že je včerajšok tvoja vina. No už to nechcem riešiť, chcem, aby sme na to nedorozumenie zabudli a začali úplne od znova. Ja ti prisahám, že ťa nikdy nepobozkám..“

„To som bol až taký hrozný?“ spýtal som sa bez uváženia a Bella sa zasmiala.

„To si sa asi chcel na hlas opýtať,“ skonštatovala a ja som sa buchol do čela. „Nie, nebol. Nemala by som ti to hovoriť, neprešlo ani dvadsaťštyri hodín od môjho rozchodu s Mattom. Ale že si to ty, poviem ti to. Bol to nádherný bozk, naozaj,“ zašepkala a do tváre sa jej nahrnula červeň.

„Ani ty si nebola najhoršia,“ usmial som sa na ňu.

„Ďakujem.“ Nastalo hrobové ticho ani jeden z nás nevedel, čo má teraz povedať. Ja by som vedel, čo teraz, ale to som nemohol. Povedala, že ma už nepobozká, ale nikde sa nepovedalo, že ja nepobozkám ju. Mal by si si nafackovať.

„Toto si mi nachystal všetko sám?“ spýtala sa ma Bella a touto obyčajnou vetou prelomila trápne ticho, ktoré tu vládlo.

„Áno, nevedel som, čo máš rada a načo by si mohla mať chuť,“ priznal som po pravde a dúfal, že ju táto drobnosť potešila.

„Je to od teba veľmi milé, nevedela som, že si taký šikovný,“ zasmiala sa a nabrala si kúsok omelety. „Robievaš aj doma raňajky?“

„Robieval som, ale to bolo dávno,“ šepol som a spomenul si, že keď som bol malý chlapec, tajne som sa zakrádal do kuchyne, kde bolo služobníctvo a pomáhal im s raňajkami pre moju mamu. To však bolo dávno, ešte za čias, keď žila.

„Povedala som niečo zlé?“

„Nie, prečo?“ Všimla si to, všimla si, že som sa zamyslel. Je taká bistrá.

„Si smutný, nechcela som.“

„To nevadí, vieš, keď som bol menší robieval som raňajky pre moju mamu. Vlastne som sa o to aspoň pokúšal, keď zomrela už som nemal komu robiť týmto radosť.“

„Aspoň si svoju mamu poznal,“ povedal pre zmenu smutne ona.

„Nepoznala si svoju mamu? Vychovával ťa iba Charlie?“ Začal som sa zaujímať, mohlo by mi to predsa pomôcť v mojom pátraní. Ale tiež ma to zaujímalo, ak ju vychoval Charlie sám, odviedol skvelú prácu.

„Vieš, ja si na to veľmi nespomínam... Teda, na niečo áno, ale neviem, či je to skutočné. Môže si podľa teba dieťa pamätať na niekoho, koho v skutočnosti nikdy nevidelo? Určite si myslíš, že som blázon, prepáč,“ ospravedlnila sa mi, ale ja som ju nepovažoval za blázna. Práve naopak, zaujímalo ma, čo tým myslí.

„Nie si blázon, ale nerozumiem, ako to myslíš?“

„Nikdy som o tom s nikým nehovorila a tiež neviem prečo by som to mala hovoriť tebe, ale poviem ti to. Niekedy mám pocit, že som určité veci už zažila, že som na niektorom mieste bola. Niečo ako de javú. Charlie mi stále hovoril, že moja mama zomrela pri požiari. Vraj bola so mnou sama a ja som plakala. Zabudla utierku pri šporáku a ono sa to chytilo. Ja si však na to nespomínam. Spomínam si, na jej tvár, nato, ako mi spievala pred spaním. No nepodobám sa na ňu, nepodobám sa ani na Charlieho. Niekedy mám pocit, že neviem kým som. Charlie hovorí, že sa veľmi milovali, no ja si spomínam na niečo iné. Spomínam si na ustavičné hádky, krik a na plač malého dievčatka. Možno to bol môj plač. Možno sa mi to všetko iba zdá.“ Bella hľadela na stenu a krútila hlavou.

„Hovoríš, že mama zomrela pri požiari a ty si bola malá, že si plakala. Nedáva mi to zmysel. Musela si byť veľmi malá, ale potom by si si nepamätala ich hádky,“ uvažoval som na hlas.

„Hovorila som ti, je to iba moja bujná predstavivosť,“ zasmiala sa, ale mne to nedalo pokoj. Čo ak si Bella pamätá niečo alebo skôr niekoho, kto nebol jej matkou. Možno sa Charlie naozaj s niekým hádal, ale nebola to Bellina mama.

„Máš nejakú mamkinu fotografiu?“ spýtal som sa jej a ona posmutnela.

„Nie, žiadnu, otec hovorí, že sa nerada fotila. Je to škoda. Ak by som nejakú jej fotku mala, nebála by som sa dňa, že na ňu zabudnem. Niekedy sa bojím, že si nespomeniem na jej tvár,“ povzdychla si a ja som ju súcitne pohladil po vlasoch.

„Aká bola? Teda, ako vyzerala? Hovorila si, že sa na ňu nepodobáš, ale niečo z nej určite máš.“ Neviem, kam som týmto smeroval, ale niečo som potreboval vedieť. Zistiť niečo nové.

„Nie, vôbec sa na ňu nepodobá, to som myslela vážne. Ak sú moje spomienky reálne, moja mama mala zlaté vlasy, oči letnej oblohy a ja? Pozri sa na mňa, hnedé vlasy a ešte tmavšie oči. Nehovorme už o nej, prosím,“ požiadala ma a ja som mlčky prikývol. Dohromady som sa nič nedozvedel, neviem meno jej mamy, neviem nič. Som tam, kde som bol.

„Čo chceš dneska robiť?“ Rýchlo som zmenil tému, nechcel som, aby bola viac smutná.

„Neviem, plánovala som si dopozerať film, potom zaliezť aj so zmrzlinou do postele. Jednoducho povedané, chcela som sa utápať v žiali.“

„Tak to teda nie, Bella, ja rozumiem, že si smutná. Ver mi, viem, ako ti teraz je. Nebol som síce v tvojej koži, ale tiež som stratil dievča, ktoré som ľúbil. Jedno však viem, žiaľ ti nepomôže. Navrhujem teda, aby sme si spolu niekam vyšli, čo povieš?“ Navrhol som jej a dúfal, že prijme moje pozvanie. Nevedel som presne kam by som ju mal vziať, ale doma určite nebude plakať.

„Ty si mal dievča? Prečo ste sa rozišli?“ Začala sa zaujímať a úplne od ignorovala moje pozvanie.

„To bolo dávno, nebudeme hovoriť o mne,“ zastavil som ju okamžite.

„Nič o tebe neviem,“ zahundrala a ruky si prekrížila na hrudi. „Urobíme dohodu. Ja s tebou pôjdem von, ale ty mi budeš odpovedať na moje otázky.“

„Dobre,“ povzdychol som si a Bella nahodila zákerný úsmev. Začal som sa jej vážne báť.

„No šup – šup, o pol hodinu zraz pri aute,“ popoháňala ma s obrovským úsmevom. Musel som sa zasmiať, je úžasná.

...

„Edward, už mi konečne povieš, kam to vlastne ideme?“ pýtala sa Bella už asi po tridsiatykrát, od kedy sme zaparkovali auto. Každý krok znamenal tú istú otázku.

„Bella, ty tu žiješ, mala by si vedieť, kam ťa beriem. Ale ak budeš aj naďalej taká zvedavá, vrátime sa späť k autu a ty môžeš zaliezť pod perinu, ako si to mala v pláne,“ zasmial som sa a ona si nahnevane zložila ruky na prsiach. Bola ako malé dievčatko, ktorému mama odmietla kúpiť lízanku.

„Fajn,“ odfrkla na záver a konečne mlčky kráčala vedľa mňa. Už len pár krokov nás delilo od kaviarničky, kde som sa stretol s Jasperom. Chcel som tam vziať Bellu, neviem prečo, ale veril som, že toto je miesto, kde určite bežne nechodí. A tiež som jej chcel kúpiť zmrzlinový pohár.

„A sme tu,“ prehovoril som, keď som zastavil pred dverami kaviarničky a ukázal Belle na nápis U Ruby.

„U Ruby?“ spýtala sa prekvapene.

„Niečo sa ti nepáči?“ Sklamanie v mojom hlase muselo byť cítiť. Možno som sa zmýlil a ona tu predsa len bola. Možno práve toto bolo miesto, kam chodila s Mattom.

„Nie, nie. Nikdy som tu nebola, dokonca som ani nevedela, že tu niečo podobné je. Otvoríš mi dvere alebo si ich mám otvoriť sama.“ Bella sa krásne zasmiala a už sa načahovala, že si otvorí. Nedovolil som jej to.

„Madam, som k vašim službám,“ nahodil som s úsmevom a pustil ju dnu. Hneď, ako vošla sa tu začala rozhliadať. Na jej tvári sa bleslo mnoho emócií, ale tá, ktorú som chcel som tam našiel okamžite. Radosť, šťastie.

„Je to tu...“

„Ako zo šesťdesiatych rokov?“

„Nie, to som nemala na mysli. Nádherné, útulné, proste dokonalé. Ako si to tu našiel?“

„Úplnou náhodou,“ šepol som a rýchlo ju viedol ku stolu. Nevedel som, čo jej mám povedať, ako som jej mohol povedať pravdu. Mrzelo ma, že som k nej nemohol byť úprimný a klamať jej. Vlastne, ak mlčím, nepovažuje sa to za klamstvo. „Poď, pôjdeme si sadnúť,“ navrhol som jej a nastavil svoju ruku ako pravý gentleman.

„Dobrý deň, srdiečka,“ ozvala sa pri našom stole tá istá žena, ktorá tu bola aj minule. Tentokrát mala na svojej košeli menovku s menom Ruby. Usúdil som, že práve jej to tu patrí. „Vedela som, že sa sem vrátite, mladý muž. Nik neodolá mojim koláčikom,“ zasmiala sa a ja som prikývol. Musel som potvrdiť jej slová, jej koláč bol naozaj výborný. „Vidím, že dnes ste v spoločnosti nádhernej slečny, vašej priateľky, predpokladám,“ konštatovala na hlas a ja som si okamžite odkašľal.

„My nie sme pár,“ vyhŕkli sme s Bellou v tom istom momente a Ruby sa zasmiala.

„Teraz možno nie, ale čo nie je, môže byť.“ Ruby sa nedala zastaviť. Nevadila mi jej prostorekosť, ale ako som videl na Belle, nebolo jej to najpríjemnejšie. Celá bola červená, dovolil som si ju prirovnať k chilli papričke. I tak jej to svedčalo.

„Čo vám prinesiem?“ spýtala sa a pohľadom tekala zo mňa na Bellu, tá však zarito mlčala a pokúšala sa vstrebať túto situáciu. Slova som sa preto ujal ja.

„Pre slečnu poprosím zmrzlinový pohár a pre mňa váš predobrený koláčik,“ usmial som sa na ňu a jej okamžite zaiskrilo v očiach.

„S radosťou, hneď som späť,“ povedala a už si to mierila za pult.

„Aj tebe to prišlo také zvláštne?“ spýtala sa šeptom Bella.

„Ona je proste taká, ale je milá, nemyslíš si?“

„To áno, len ma prekvapila jej otvorenosť.“

„Veľmi ti vadilo, že si myslela, že sme pár?“ Táto otázka ma pálila na jazyku, musel som sa na to opýtať.

„Nie, vôbec, len ma to prekvapilo. Neviem, ako ju to mohlo napadnúť,“ povedala a zahľadela sa von oknom.

„Si predsa krásna, nečuduj sa, každého automaticky napadne, že máš niekoho.“ To som ani momentálne pohnojil. Nechcel som, aby si spomenula na Matta a jej rozchod. Si debil, Edward. Mal by som si nafackovať.

„Si milý, ďakujem.“ Na moje prekvapenie Bella zareagovala veľmi dobre. Bol som rád.

„Ale už keď hovoríme a vzťahoch, ako je to s tebou a tvojou bývalou?“ spýtala sa a nadvihla pravé obočie.

„Bella,“ zaúpel som.

„Nie, Edward, sľúbil si mi. Teda, dohodli sme sa, že keď s tebou pôjdem von, budem sa pýtať a ty odpovedať.“

„Áno? Nie? Jedna celá sedem sedem dva štyri...“

„Nepotrebujem vedieť druhú odmocninu z PI,“ zahundrala. „Ale ako chceš, ak nemáš záujem...“ zmĺkla a postavila sa na odchod. Okamžite som ju chytil za ruku a zastavil.

„Počkaj, prosím,“ šepol som a ona sa posadila. „Elizabeth bola úžasná. Každý, kto ju spoznal si ju musel zamilovať. Mala v sebe niečo, čo ťa doslovne nútilo ju milovať. Bolo to také silné, že by si ani sama neprišla na to, či je to skutočnosť alebo samotné kúzlo. V jej pohľade si sa topila, jej úsmev ťa nútil tiež k úsmevu. Od prvého okamihu, čo som ju uvidel... Bol som v jej moci,“ vydýchol som. Spomenul som si na ňu, nechýbala mi, nemal som chuť ju vidieť a ani o nej hovoriť. Cítil som hnev, zlobu a strašnú chuť zabíjať. Toto vo mne vyvolávali spomienky na Elizabeth.

„Veľmi si ju miloval?“

„Myslel som si, že áno. Elizabeth však nebola taká, ako sa ukázalo. Bola zlá, veľmi zlá. Myslela len na seba, na svoje potešenie. Nezaujímalo ju nič a nik okolo. Zo všetkého ťažila iba pre svoje potešenie. Bola zákerná, ale ja som to v tej dobe nevedel. Bol som zaslepený, akoby mi počarovala,“ uškrnul som sa, pretože som na to všetko prišiel neskoro. Jej vinou som zabil otca, vlastného otca.

„Preto ste sa rozišli,“ konštatovala na hlas a ja som pokrútil hlavou.

„Nie, Bella, nie preto. Ona, ona je preč. Nikdy sme sa nestihli rozísť,“ hľadal som vhodné slová, ako povedať, že je mŕtva. Vedel som, že sa automaticky opýta, ako umrela. Nevedel som, čo jej poviem, bolo to absorudné.

„Takže spolu stále chodíte? Nerozumiem ti.“

„Bella, Elizabeth je mŕtva. Zomrela,“ povedal som stroho. Nedokázal som sa zatváriť smutne ani sklamane. Mal som masku pokrového hráča.

„Odpusť mi to, nemala som o tom začať. Už chápem, prečo si o tom nechcel hovoriť. Bože, ja som taká hlúpa. Dokážeš mi odpustiť?“ Bella mala strach, že sa na ňu hnevám? Ona je neskutočná.

„Nie, to je v poriadku. Už je to za mnou, zvládol som sa cez to preniesť.“ Nastalo hrobové ticho. Ani jeden z nás nevedel, čo v tejto chvíli povedať.

„Hneď som späť, ospravedlň ma prosím ťa,“ požiadala ma a šla smerom k toaletám. Začal som mať výčitky, že som jej povedal pravdu. Mal som jej radšej povedať, že ma nechala a bolo by to jednoduchšie. Teraz sa kvôli mne bude trápiť.

„Mal by ste jej povedať pravdu,“ šepla Ruby pri mojom uchu a ja som na ňu nechápavo pozrel.

„Prosím?“

„Ak jej ju nepoviete, nebude vám veriť. Musí ju počuť od vás, aby vám verila a vy ste ju mohol chrániť.“

„Chrániť? Pred čím?“

„Ona sa vráti, majte sa na pozore!“ upozornila ma a odišla od stola presne, keď sa k stolu vracala Bella. Kto sa má vrátiť? A pred kým sa máme mať na pozore? Sledoval som Ruby, ako sa stráca za dverami kuchyne a premýšľal, čo vlastne vie. Čo som mal Belle povedať? Narážala na to, že som upír? Odkiaľ by to mohla vedieť, kto vlastne je táto Ruby.

Bella:

Čo je vlastne smrť? Z lekárskeho hľadiska to znamená, že srdce prestane biť a mozog prestane pracovať. Každý môže tento pojem brať inak. Niekto ako trest, niekto naopak ako vykúpenie a ja som moju smrť chcela brať presne takto. Chcela som sa vykúpiť z tejto bolesti z toho všetkého. Vždy som myslela, že umriem na starobu, na zranenie alebo budem patriť medzi tých šťastnejších a zomriem v spánku.

Predstava smrti ma stále desila a zakaždým som uvažovala, čo je po nej. Existuje život po smrti a existuje ľudská duša? To je otázka, ktorou sa zaoberá ľudstvo od prvopočiatku. Hinduisti veria v to, že po smrti nasleduje posmrtný život vo zvierati, myslíte si, že je to možné? Existuje nespočetne veľa teórií o tom, čo je po smrti.

Potom, čo sa mi stalo, som chcela umrieť, potrebovala som sa dostať z mojej bolesti, ale už nechcem zomrieť. Z nevysvetliteľného dôvodu chcem žiť, chcem byť silná. Hlúposť, ja presne viem, prečo chcem žiť. Edward je tým dôvodom. Len vďaka nemu som sa rozhodla bojovať. On je človek, ktorý mi dokazuje, že som stále hodna života. Snaží sa, berie ma tak, akoby sa mi nič nestalo. Podporuje ma a dodáva chuť do života. Nikdy sa mu zato dostatočne nebudem vedieť poďakovať.

„Nad čím premýšľaš?“ spýtal sa Edward, keď sme parkovali pred domom. „Odkedy sme odišli od Ruby si zamĺknutá. Urobil som niečo?“ Jeho starostlivosť ma veľmi tešila. Nikdy som nepoznala nikoho, kto by sa o mňa v takejto miere bál. Záležalo mu na mne, boli sme dobré priatelia a ja som mu bezvýhradne dôverovala.

„Nie, nič si neurobil. Premýšľala som nad smrťou,“ šepla som a on na mňa vytreštil oči. „Počkaj, nerozumieš. Chcela som zomrieť, ale už nie. Vďaka tebe som zmenila názor. Chcem žiť, pokúsim sa byť silná a začať odznova. Za túto zmenu ti musím poďakovať.“

„Belli, nemusíš mi ďakovať. Veľakrát som ti povedal, že si pre mňa dôležitá. Som rád, že som ten, pre ktorého si zmenila názor.“ Venoval mi jeden zo svojich úsmevov a ja som ho objala. Bolo to spontánne a delila nás síce lakťová opierka v aute, ale potrebovala som ho objať. „Začo som si to zaslúžil?“ spýtal sa, keď som sa od neho odťahovala a jemne sa perami obtrela o jeho líce.

„Zato, že si. To úplne stačí,“ usmiala som sa. „Urobím nám niečo na jedlo?“

„Niečo ľahšie, ešte stále som plný z toho koláča od Ruby,“ zasmial sa a ja som prikývla. Spolu sme vošli do domu a ja som si šla dať mobil na nabíjačku. Ani som nevedela, kedy sa mi vybil. Edward sa zatiaľ posadil do obývačky a ja som nám išla nachystať nejaké chlebíky. Krájala som zeleninu a vonku zahrmelo, zľakla som a porezala si ruku. „Au,“ sykla som od bolesti a Edward bol okamžite pri mne.

„Si v poriadku?“

„Ale áno, porezala som sa, to tá búrka, čo ide,“ vysvetlila som mu a videla, že nie je niečo v poriadku. Edward vyzeral, akoby zadržiaval dych, akoby si nebol sám sebou istý. Dokonca cúvol. Chcela som sa opýtať, či mu robí zle pohľad na krv, ale začal mi zvoniť mobil.

„Zodvihneš to, prosím, musím si odbehnúť,“ požiadala som Edwarda a utekala sa prezliecť vedľa do izby. Krv mi kvapkala na tričko a ja som Edwarda nechcela radšej dráždiť. Bez jediného slova odišiel zodvihnúť.

„Prosím?“ spýtal sa Edward, keď zodvihol môj mobil. „Nie, nie, voláte správne, Bella hneď príde, musela si odskočiť. Á, už ide, dovidenia,“ rozlúčil sa Edward a podával mi mobil. Perami stihol naznačiť, že volá doktor. Carlisle. Zamrzla som, ale rýchlo priložila mobil k uchu.

„Áno, som tu, prepáč, prezliekala som. Stalo sa niečo?“ spýtala som sa vystrašene. Muselo sa niečo stať, keď mi volá v sobotu. „Čože? To nemyslíš vážne, nie, nie, samozrejme prídem. Zajtra som u vás hneď ráno. Dobre, dobre. A ďakujem,“ rozlúčila som sa s Carlisleom a posadila sa na posteľ.

„Bells, si v poriadku? Čo od teba chcel doktor?“ Edward kľačal pri mojich nohách a vo svojich dlaniach zvieral tie moje.

„Má moje výsledky,“ vykoktala som zo seba a pozrela do Edwardových zlatých očí. „Zajtra sa mám u neho zastaviť,“ vysvetlila som mu.

„Ale to je skvelé, prečo si taká vystrašená?“

„Čo ak to je niečo zlé?“ šepla som a cítila pálenie očí. Išlo mi do plaču.

„Belli, to bude dobré, neznel nijako vážne, určite je to dobré. Ak by to bolo niečo vážne, určite by nečakal až do zajtra a povedal ti to hneď,“ upokojoval ma Edward. Jeho slová pomáhali, ale i napriek tomu mi po líci stiekla jedna slza, ktorú okamžite zachytil svojim prstom. „Neplač, prosím ťa, trhá mi srdce, keď ťa vidím smutnú. Sľúb mi, že dnes sa tým nebudeš trápiť, dnes sme strávili pekný deň. Aspoň pre mňa to bol krásny deň a nechcem, aby ho niečo pokazilo. Pekne sa vyspi a ráno ťa odveziem, kam bude treba,“ navrhol a usmial sa na mňa svojim pokriveným úsmevom.

„Aj mne bolo dnes krásne, naozaj, ale mám strach. Môžem ťa požiadať o dve veci?“ spýtala som sa a v krku sa mi začala tvoriť hrčať. Mlčky prikývol. „Pôjdeš tam zajtra so mnou?“

„Povedal som ti, že ťa odveziem, nenechám ťa samú,“ ubezpečil ma a ja som sa usmiala.

„Ďakujem, ale pôjdeme k nemu domov, ak ti to nevadí. Je to rodinný známy, vlastne, je to nevlastný otec Alice a Jaspera. Preto mi navrhol, aby som prišla zajtra k nim. Nevadí ti to?“

„Nie, veľmi rád budem stáť pri tebe. A čo je tá druhá vec, o ktorú si ma chcela požiadať?“ spýtal sa a ja som cítila, že sa mi do tváre hrnie červeň.

„Neviem, ako sa to mám opýtať. Ja... Edward, mohol by si tu dnes ostať so mnou?“ A je to vonku, opýtala som sa ho to. Edward sa napriamil a skenoval moju tvár.

„Bella, toto sme si už vyjasnili,“ šepol a opäť mal na tvári výraz pokrového hráča.

„Ja to myslím vo všetkej počestnosti. Mávam zlé sny, bojím sa ostať sama a k tomu tá búrka,“ šepla som a on mi nadvihol hlavu. Nútil ma pozerať do jeho tváre.

„Bojíš sa búrky?“ spýtal sa so smiechom.

„Všetci sa niečoho bojíme,“ odfrkla som.

„Takže nemáš so mnou nič v pláne?“ spýtal sa a v očiach mu šibalsky zaiskrilo.

„Nie, prisahám,“ povedala som pevne.

„Dobre, ostanem tu s tebou, ale len preto, že si mi dala svoje slovo,“ zasmial sa a šupol sa na posteľ. Opatrne som prešla k posteli a premýšľala, ako si ľahnem. Bola som z toho celá nervózna a ani neviem prečo. „Deje sa niečo?“ spýtal sa so strachom.

„Vieš, že si prvý chlap v mojej posteli?“ Naozaj bol prvý, dokonca ani Matty tu nebol. Bol v mojej izbe, ale nikdy sme sa spolu nedostali ďalej ako stolička stola. Bolo zvláštne si ľahnúť vedľa chlapca, s ktorým nechodím, ale pri Edwardovi mi to pripadalo tak, že to tak má byť. Som čistý blázon.

„To myslíš vážne?“ Mlčky som prikývla a ľahla si vedľa neho. Edward sa natočil na pravý bok a hlavu si podoprel rukou. „Mala si predsa chlapca,“ konštatoval nahlas.

„Nezabúdaj, že môj otec je šerif,“ pripomenula som mu. „Musela som nechávať otvorené dvere, keď tu bol Matt. Neviem prečo, ale otec mu nejako nedôveroval. Prekvapuje ma, že verí tebe.“

„Ja som dobrý chlapec,“ povedal a zaklipkal očami.

„Minule si hovoril niečo iné,“ zasmiala som sa, ale Edward skamenel. „Povedala som niečo zlé?“

„Nie,“ odpovedal sucho. „Mali by sme spať, zajtra skoro vyrážame,“ ukončil našu debatu a ľahol si rovno. Ruky položil pozdĺž tela a ja som ho napodobnila. Ležali sme vedľa seba a mne bolo veľmi nepohodlne, posteľ bola úzka pre dvoch dospelých ľudí. No mlčala som, nechcela som ho budiť a už vôbec nie sa pohnúť. Mala som zatvorené oči a opatrne som si klepkala prstami pravej ruky po okraji posteli.

„Nemôžeš spať?“ zašepkal vedľa mňa Edward.

„Nechcela som ťa zobudiť,“ šepla som mu spať a v duchu si nadávala, že som ho zobudila.

„Nespal som, neviem zaspať,“ priznal sa mi.

„Ani ja, leží sa mi nepohodlne. Nemohla by som? Ale nič.“ Chcela som mu navrhnúť, aby ma objal, ale bála som sa jeho reakcie. Nechcela som nič, len aby sme obaja našli správnu polohu a trochu sa vyspali.

„Hovor, prosím,“ požiadal ma, ale ja som zaryto mlčala.

„Ááá...“ vykríkla som od strachu, keď som začula udretie hromu a už som bola nalepená na Edwardovi. Ležala som na jeho hrudi a pevne zvierala v rukách jeho tričko. Aj keby veľmi chcel, teraz by ma zo seba nedostal. Držala som sa ho ako kliešť. Na moje prekvapenie sa vôbec nebránil a dokonca ma zo seba nepokúšal dostať dole. Práve naopak, objal ma pevne a začal hladkať po chrbte, aby som sa upokojila.

„Som pri tebe, spinkaj,“ zašepkal mi do vlasov a potom si začal pohmkávať nejakú melódiu. Bola som taká unavená, že som nevedela či sa mi to iba nesníva. Na moje viečka doľahol spánok a ja som sa ním nechala úplne pohltiť.

Edward:

„Bells, si hotová?“ pýtal som sa už asi po dvadsiatykrát. Môže mi niekto povedať, čo tie ženy robia, že im to tak dlho trvá? Nikdy tie ich rituály nedokážem pochopiť. Ideme len k Alice, jej otec jej má povedať výsledky testov a ona sa tu fintí ako na rande. Ach, tie ženy.

„Už len päť minút,“ odpovedala a ja som pretočil očami.

„To si mi už povedala päťkrát,“ odfrkol som si dostatočne nahlas, aby ma bolo dobre počuť.

„Edward,“ povedala a hrozivo mi pred tvárou zamávala hrebeňom, keď otvorila dvere. Až som sa zľakol.

„Chceš mi snáď tými zúbkami hrebeňa vypichnúť oči?“

„Nie, ale pochop, že Alicin otec je veľavážený doktor a i keď ma dobre poznajú, tam nechcem prísť v teplákoch. Chápeš?“

„Aj keby si si na seba dala vrece zemiakov, budeš vyzerať dobre,“ polichotil som jej a dúfal, že to zaberie.

„Márna snaha, ešte päť minút,“ povedala nekompromisne a zabuchla dvere. So stiahnutými ušami som sa pobral dole do obývačky. Pripadá mi to, akoby sme boli manželia a ja ako poslušný manžel čakám na svoju ženu. Zatrepal som hlavou a posadil sa do kresla.

„Môžeme vyraziť,“ vykríkla naradostene Bella, keď zišla dole a ja som na ňu vyvalil oči.

„Páni,“ vydýchol som s otvoreným ústami.

„Ale prestaň, vyzerám normálne,“ zasmiala sa.

„Nie, to som nemal namysli. Stále máš ešte dve minúty,“ odpovedal som a jej zamrzol úsmev. Bože, to som asi prehnal.

„Si ťulpas,“ odfrkla a otočila sa mi chrbtom.

„Nie, prepáč, samozrejme, že vyzeráš nádherne. Myslím to vážne.“ Naozaj som to tak myslel, ale jej rýchlosťma prekvapila. Naozaj som čakal, že z piatich minút bude ďalšia minimálne pol hodina.

„Ale ja sa nehnevám, len už poďme, lebo sa asi zbláznim,“ popohnala ma a ja som iba prikývol. Nasledoval som Bellu až k autu a po celý čas som nemohol spustiť oči z jej pozadia. Pripadal som si ako dáky chlípnik, ale kto jej kázal si vziať tak tesné jeansy. „Nastúpiš si?“

„Ehm, ja, áno,“ vykoktal som iba sťažka a ona sa zasmiala.

„Čo je s tebou?“

„Nič, len som premýšľal. Nechceš, aby som šoféroval?“ zahovoril som v rýchlosti.

„Nie, to je v poriadku. I tak nepoznáš cestu a za chvíľku sme tam. Keď uvidíš ich dom, bože, Esme je úžasná. Celý ich dom zariadila ona. Zamiluješ si ju...“ Ďalej som ju nevnímal. Všetko mi znelo rovnako. Ako bla, blabla alebo blablabla. Dokázal som sa dívať iba na ňu. Na jej tvár, pery, ktoré sa zatvárali a otvárali, keď niečo rozprávala. Bola taká sladká. Som v tom až po uši. Začal som Bellu opäť vnímať až keď parkovala svoje auto pred domom. Ani slovkom som nezmienil, že som ten dom videl, tu sme sa stretávali s Alice a Jasperom, keď sme šli na lov. „Tak? Čo hovoríš?“ spýtala sa s obrovským úsmevom, keď mi ukazovalo dom z vonku.

„Je obrovský a krásny, mala si pravdu,“ pritakal som jej a v duchu premýšľal, ako to asi vyzerá vo vnútri. Pri pohľade na ten dom z vonku musím súdiť, že bude rovnako krásny. Tá Esme je určite šikovná.

„Hovorila som ti to,“ šepla, ale v jej tvári som uvidel obavy.

„Bells, neboj sa, budem s tebou. Nenechám ťa samú,“ šepol som a pevne jej zovrel dlaň v tej svojej.

„Ďakujem, ale ja mám strach, že sa to Alice dozvie. Čo ak sa bude hnevať, že som jej to nepovedala sama?“ Mala pravdu, vedel som, že sa to Alice dnes dozvie, ale tiež som vedel, že sa na Bellu nebude hnevať. Skôr ju bude ľutovať. „Mala som jej to povedať,“ fňukla a pokúšala sa zahnať slzy.

„Neplač, prosím, keď budeš vedieť výsledky, povieš jej to sama. Teraz je dôležité zistiť, ako si na tom ty. Poď, nech to vieme čím skôr. Mám pocit, že ja som tu ten viac nedočkavý ako ty,“ zasmial som sa, ale nepomohlo. Bella pristúpila k dverám a opatrne zaklopala. Čakal som, že nám príde otvoriť Alice, Jasper alebo nebodaj spomínaná Esme. No jeho by som tu nečakal. Inštinktívne som stiahol Bellu viac k sebe a objal ju okolo ramien. Nechápavo na mňa pozrela, ale nekomentovala to.

„Carlisle, som taká rada, že ťa vidím,“ prehovorila ako prvá, pretože aj on bol v šoku, že ma vidí.

„Bella,“ vydýchol, ale svoj pohľad nespúšťal zo mňa.

„Ach, som ja, ale nevychovaná. Carlisle, toto je môj veľmi dobrý priateľ, Edward Massen. To on ma zachránil,“ šepla.

„Edward,“ vydýchol opäť prekvapene a načiahol ku mne ruku. Čo tu robí? Ak by som vedel, že tento zradca je tu, nikdy by som Belle nedovolil sem ísť. Prečo som doteraz nezistil, že on je jej doktorom a nevlastným otcom Alice a Jaspera. Čo sa to tu deje a prečo je tu?

„Carlisle,“ povedal som sucho a podal mu ruku. Bolo mi to nepríjemné a Bella si všimla nášho rozpoloženia.

„Čo sa tu deje? Mám pocit, že si nie ste tak úplne cudzí.“ Bože, prečo je taká bystrá.

„Poďte dnu, nebudeme sa zhovárať medzi dverami,“ pokynul smerom do domu a Bella urobila krok. Držal som sa pri nej, ako kliešť. Bol som jej tieňom, nedovolím, aby s ním ostala sama. Je to Carlisle Cullen, nedá sa mu veriť.

„Tak? Odkiaľ sa vy dvaja poznáte?“ spýtala sa a kmitala očami z jedného na druhého.

„Edwarda som spoznal v Taliansku, bol tam na prázdninách,“ prehovoril ako prvý. Nečakal som, že jej povie pravdu. Vlastne z časti. Spoznali sme sa tam, ale nebol som na prázdninách.

„Aha, potom dobre, to vysvetľuje tie vaše šokované tváre,“ zasmiala sa. „Mohla by som teraz vidieť moje výsledky?“ požiadala ho a on jej ukázal na dvere asi svojej pracovne.

„Urob si pohodlie,“ vyzval ma, ale ja som pokrútil hlavou.

„Idem s Bellou,“ povedal som tvrdo, div, že som nezavrčal. Bella mi stisla ruku, aby som sa správal slušnejšie, ale to sa v tejto chvíli nedalo.

„Dobre, poďte za mnou.“ Carlisle nijako neprotestoval, vedel, že nie je dobré si so mnou zahrávať. Vošli sme do jeho pracovne a Bella sa usadila na stoličku oproti jeho stolu. Ja som sa postavil za ňu a ruky položil na operadlo. Carlisle si sadol oproti nám a vytiahol nejaké papiere.

„Bella, musela si prísť sem, nemohli sme sa stretnúť v nemocnici. To, čo ti chcem povedať, by si mala počuť tu,“ začal a ja som div nedostal infarkt. Je snáď chorá? Vytreštil som oči a on si to všimol. Pokrútil hlavou, aby ma upokojil. Vie snáď čítať myšlienky?

„Čo mi je?“ Zúfalstvo v Bellinom hlase sa nedalo prehliadnuť. Pohladil som ju po ramene a ona mi chytila ruku.

„Po zdravotnej stránke si v úplnom poriadku,“ povedal pokojne, ale v jeho hlase bolo cítiť ešte niečo.

„Ale?“ vyhŕkol som a on sklopil zrak k papierom.

„V tvojej krvi sa našlo niečo zvláštne. Nedokázal som to identifikovať. Potreboval by som ďalšiu vzorku tvojej krvi.“

„Čo myslíš pod pojmom zvláštne? Nejaká vrodená choroba?“ strachovala sa Bella.

„Nie, to si nemyslím. Si zdravá ako rybička, naozaj. Ja sám nemám poňatia, čo hľadám, ale chcel by som vylúčiť nejaké teórie,“ vysvetlil jej dosť nezrozumiteľne. Aj ja som mal, čo robiť, aby som mu rozumel. V tom sa rozleteli dvere do pracovne a vrútila sa k nám Alice.

„Bella,“ skríkla naradostene a už ju objímala. „Dúfam, že neruším,“ prehodila medovo a už ťahala Bellu za ruku. „Poď, musím ti ukázať, čo mi včera prišlo, nebudeš tomu veriť.“ Bella sa na nás pozrela s ospravedlnením v očiach a zmizla za zatvorenými dverami spolu s Alice.

„Čo jej je?“ zavrčal som a oprel sa do stola, aby som Carlisleovi videl priamo do očí.

„Hojí sa rýchlo,“ povedal a nasucho prehltol.

„Dal som jej moju krv, keď som ju našiel znásilnenú. Nato jej krv nepotrebuješ,“ skríkol som a počul, ako Alice niečo spadlo z rúk. Sakra, zabudol som, že ma môže počuť.

„Hlasnejšie to nemohlo byť?“

„Nepoučuje ma,“ zasyčal som a buchol po stole. „Načo ti je jej krv?“ nedal som sa odbiť.

„Keď som ťa uvidel, pochopil som, že sa z teba napila. No to stále nevysvetľuje, že sa jej kosti zrástli tak rýchlo. Edward, uvažuj. Mala známky zlomeného rebra, akoby upadla na niečo ostré. To by sa za pár hodín nezrástlo ani po našej krvi. Chcem tým povedať, že Belle v žilách koluje niečo, čo je zvláštne. Naozaj neviem, čo to je, ale chcem na to prísť.“

„Veď je človek, prúdi jej tam obyčajná krv,“ obraňoval som ju, ale on krútil hlavou.

„Edward, Bella je iná, poznám ju už nejaký ten piatok. Všimol som si, že nie je obyčajná. Mám také tušenie, že to súvisí s jej matkou.“

„S jej matkou?“ Nechápal som o čom to hovorí. Jej mama je mŕtva alebo nie?

„Bella si na svoju mamu nespomína, má spomienky zahmlené, nevie, čo je pravda a čo nie. Keď som sa pýtal na jej mamu Charlieho, tiež si veľmi nespomína. Nezdá sa ti to divné? Je za tým niečo viac,“ povedal a ja som sa zasmial.

„Carlisle, si sa zbláznil. Bella je obyčajný človek, je pre ňu bolestivé myslieť na matku, je normálne, že si nejaké veci nepamätá. V obehu mala moju krv, to jej zahojilo rany. Prestaň z nej robiť pokusného králika,“ kričal som ako zmyslov zbavený.

„Meno jej matky neexistuje,“ skríkol pre zmenu on.

„Ako to?“

„Nikdy nie je zmienka o požiari, ktorý sa stal v ten deň. Nikdy nezomrela žiadna žena s menom jej matky. Nedarilo sa mi nič zistiť, a preto som to nechal tak. No teraz... Mám pocit, že je za tým niečo,“ bránil sa.

„Vieš, čo nechaj to tak. Nechaj, aby sa Bella dostala z toho všetkého sama. Nezaťažuj ju viac, ako je to nutné. Snažím sa jej pomôcť,“ upozornil som ho.

„Myslíš, že ja jej nechcem pomôcť? Ako dlho ju poznáš ty? Hm? Pre teba je to iba ďalšia žena, ale pre mňa je ako vlastná dcéra.“

„Už nikdy viac nepovedz, že je to iba ďalšia žena,“ odsekával som každé slovo, keď som ho držal pod krkom. „Ona je mojou existenciou,“ zavrčal som a pustil ho.

„Prepáč, myslel som...“

„Nabudúce nemysli, keď o tom nič nevieš. Teraz ma ospravedlň, idem za Bellou,“ povedal som a chcel odísť.

„Edward, ostaň, mali by sme sa porozprávať.“

„Nemám o čom s tebou hovoriť,“ odfrkol som.

„Máš a ty to dobre vieš. Hľadal som ťa, kde si sa podel?“ spýtal sa a ja som div opäť nevyskočil z kože.

„Hľadal?“ zasmial som sa. „Kam som sa podel?“ Opäť smiech. „Nehraj sa tu na samaritána, vieš, kde som bol.“

„Neviem to.“

„Ty a Aro ste ma zatvorili do tej skurvenej hrobky. Vzali ste mi kus môjho života. Aj keď som navždy uväznený v tomto tele, mal som právo žiť. Vy ste mi to právo vzali.“

„Akej hrobky? S tým nemám nič spoločné. Akoby som ti to mohol urobiť. Nikdy by som to nespravil. Boli sme priatelia, viac ako to.“

„Správne si to povedal. Boli. Už nie sme. Najradšej by som zabudol na to, že ťa poznám.“

„Nechápeš, že s tým nemám nič? Nechápeš, že ak by som v tom mal prsty, nehľadal by som ťa.“

„Ty to nechápeš! A prestaň s tými rozprávkami, že si ma hľadal. Zavreli ma do hrobky, do tej smradľavej diery. Prisahal som, že ak zistím, kto je za tým všetkým, zaplatí mi za to. Je mi jedno, i keby to bol samotný Aro! Zabijem ho. Takže mi nehovor, aby som sa upokojil! Chcel by som vidieť teba, keby si sedel opretý o studenú plesnivú stenu. Cítil by si, ako ti celé telo chradne, ako každá tvoja bunka čaká na to, až dostane kvapku krvi. Usychal by si ako kvet, ktorý ti niekto doniesol a ty si ho zabudol dať do vázy. Každý nádych by ti robil najväčší problém, nemohol by si sa ani pohnúť. Bol by si vo vedomý, že za mesiac sa z teba stane živá múmia. A potom? Potom už nebudeš vedieť o ničom ani o svojej existencii. Každý deň som dúfal, že ma niekto nájde. Spomínal som na minulosť, na tých, ktorých som mal rád. Dúfal som, že prídeš ty alebo Emmett a pomôžete mi. Bola to iba rozprávka, krásna rozprávka.“ Bol som zmyslov zbavený. Nedokázal som sa upokojiť. Carlisle iba stál a s bolesťou v očiach na mňa pozeral. Určite nečakal, že po ňom takto vyštartujem, ale nemohol dúfať, že budem mlčať.

„Edward, dovoľ mi všetko vysvetliť, prosím ťa. Len ma vypočuj,“ žiadal ma a ukázal na miesto, kde som sa mal posadiť. Pokrútil som hlavou, že si nemienim sadnúť. Carlisle prešiel k oknu a začal rozprávať. „Aro ti do pitia po celý čas vo Volterre dával sporýš. Nevedel si o tom, oslabovalo ťa to. Keď si odišiel z hradu, Aro ťa nechal sledovať. Šiel som ťa hľadať, ale bolo neskoro, ja som sa k tebe dostal neskoro. Felix a Demetri ťa už stihli odviezť na hrad a zatvorili ťa. Držali ťa tam celé týždne, bol si v bezvedomí. Neviem, ako sa im to podarilo, ale žil si mimo svoju realitu. Spojil som sa so svojou známou a ona mi pomohla s tvojim zmiznutím. Chcel som, aby ťa ukryla. Mal som sa s ňou stretnúť, ale Arova stráž ju priviedla do hradu. Mučili ju, chceli zistiť, kde si. Mlčala a ani ja som sa to nedozvedel. Stále hovorila to isté. Ona ho vzala so sebou!Nikdy som ťa nenašiel, myslel som, že si mŕtvy.“

„Kto bola tá žena?“

„Bola to čarodejnica, Edward.“ Rozosmial som sa.

„Carlisle, strácaš rozum? Nič ako čarodejnice neexistujú.“

„Si upír a máš problém veriť na čarodejnice?“ Niečo tam bolo.

„Edward, niekedy ich bolo viac, ale teraz ich je iba pár. Aro ich dal postupne vyvraždiť, hľadá ich celé roky. Vraj skrývajú niečo, čoby ho mohlo zničiť. Musíš mi veriť, Edward.“ Veriť? Musím? Ja nemusím nič, mal som sto chutí to vykríknuť, ale nechal som ho, aby dokončil svoj monológ. „Vždy som ťa považoval za svojho syna, mal som ťa rád ako vlastného. Ty najlepšie vieš, že som nikdy nebol na strane Volturiovcoch. Myslíš, žeby som sa mohol nečinne prizerať tomu, ako ťa mučia? Naozaj máš o mne takú nízku mienku?“ spýtal sa ma a ja som začal spomínať na časy strávené vo Volterre. Carlisle bol jediný komu som tam mohol veriť. Ak niekoho odsúdili na trest smrti, on jediný protestoval, bol proti tomu, aby niekto umrel. Nezúčastňoval sa ani spoločných obedov. Carlisle bol stále na strane dobra, prečo by som mu nemal veriť? Trávil som s ním predsa dlhé hodiny v knižnici, spomínam si na naše dlhé diskusie, ktoré sme viedli a boli skutočnými priateľmi. Zodvihol som zrak a upriamil ho do jeho zlatých očí, ktoré ma mlčky žiadali o odpustenie. Urobil som krok smerom k nemu, ale na mojej tvári som nedal znať, že mu odpúšťam.

„Pomôž mi zistiť, kto je za tým, prosím,“ šepol som skľúčene a on ma vzal do svojej otcovskej náruče.

„Pomôžem ti, synak, celá moja rodina ti pomôže. Chýbal si mi,“ povedal dojato.

="font-family:>